Ukážka z diela Zločin a trest. Ide o úvod k známemu dialógu Raskoľnikova a Sone nad evanjeliom v štvrtej časti diela. Cárska cenzúra k nej mala vážne výhrady.[1, s.100]
Tvrdohlavo sa rozhodol pre túto myšlienku. Toto východisko sa mu páčilo väčšmi ako ktorékoľvek iné. Uprene sa na ňu zahľadel.
– Veľmi sa modlíš k Bohu, Soňa? – spýtal sa jej.
Soňa mlčala, stál vedľa nej a čakal na odpoveď.
– Čo by som bola bez Boha? – rýchlo, energicky zašepkala, blysla naňho rozžiarenými očami a mocne mu stisla ruku.
Tak to je, pomyslel si.
-A čo ti poskytuje Boh? – vypytoval sa ďalej.
Soňa dlho mlčala, akoby nemohla odpovedať. Slabé prsia sa jej vlnili od zrušenia.
– Mlčte! Nevypytujte sa! Nie ste hoden…! – skríkla a prísne a nahnevane pozrela naňho.
Tak je to! tak je to, opakoval si nástojčivo v duchu.
– Všetko mi poskytuje! – zašepkala rýchlo a opäť sklopila oči.
To je východisko! To je vysvetlovanie východiska, usúdil v duchu a obzeral si ju s dychtivou zvedavosťou.
S novým, čudným, takmer chorobným pocitom sa zadíval na bledú, chudú a nepravidelnú hranatú tváričku, do krotkých belasých očí, ktoré mohli žiariť takým plameňom, takým drsným plameňom, takým drsným energickým citom, na útle telo, ktoré sa ešte triaslo od pobúrenia a hnevu, a všetko sa mu videlo čoraz čudnejšie, priam nemožné. Náboženská fanatička, fanatička, opakoval si v duchu.
Na bielizníku ležala kniha. Zakaždým, keď chodil sem i ta, si ju všimol; teraz ju vzal a pozrel si ju. Bola to Nová zmluva v ruskom preklade. Kniha bola stará, ošúchaná, v koženej väzbe.
– Odkiaľ to máš? – zavolal na ňu cez izbu. Stála na tom istom mieste, tri kroky od stola.
– Doniesli mi ju, – odvetila akoby neochotne a ani sa nepozrela naňho.
– Kto ti ju doniesol?
– Lizaveta mi ju doniesla. Požiadala som ju.
Lizaveta! Zvláštne, pomyslel si. Všetko u Soni mu bolo s každou minútou čoraz zvláštnejsie a zvláštnejsie. Priniesol knihu k sviečke a listoval v nej.
– Kde je tu o Lazárovom vskriesení? Nájdi mi to, Soňa.
Pozerala naňho zboku.
– Hľadajte inde… vo štvrtom evanjeliu… – drsne zašepkala, ale nepohla sa k nemu.
– Nájdi to a prečítaj mi, – povedal, sadol si, oprel sa lakťami o stôl, podoprel si ruku hlavou a zamračene pozeral nabok, pripravený počuvať.[2, s. 278-279]
Zdroje
[1] KAUTMAN, František. F.M. Dostojevskij: věčný problém člověka. 2. vyd. Praha: Academia, 2004 ISBN 80-200-1273-7
[2] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič. Zločina a trest. Preklad Viera Hegerová. Bratislava: Ikar, 2007 ISBN 978-80-551-1588-7
