Životopis Fiodora Michajloviča Dostojevského

Fiodor Michajlovič Dostojevskij sa narodil 11. novembra 1821[1, s.196] (30. október podľa juliánskeho kalendára[2, s.11]) v Moskve. Rodičia sa volali Michail Andrejevič Dostojevskij (* 1789 – † 8. jún 1839) a Mária Fiodorovna rodená Nečajevová (* – † 13. marec 1837). Otec bol štábny lekár, pochádzal z nižšej šľachty. Štúdium ukončil v Moskve v roku 1812. Potom bol zaradený ako medik do armády. Po skončení vojny začal pracovať ako lekár v moskovskej vojenskej nemocnici.[3, s.75]

V roku 1812 sa oženil s dcérou moskovského kupca Máriou Fiodorovnou Nečajevovou. Prvý syn Michail Michajlovič sa narodil v roku 1820. O rok neskôr nasledoval Fiodor Michajlovič. Najmladší brat Andrej Michajlovič sa narodil 1825. Okrem troch synoch sa im narodili aj tri dcéry. V roku 1828 bol otec povýšený do šľachtického stavu.[4, s.410] Rodina žila skromne v dvoch miestnostiach. Deti spávali na poschodových posteliach.[2, s.11]

Andrej Michajlovič takto spomína na dni detstva:

Vstávali sme skoro ráno, o šiestej hodine. O ôsmej už otec odchádzal do nemocnice. O deviatej sa vracal z nemocnice a šiel hneď navštevovať svojich mestských pacientov. Počas jeho neprítomnosti sme sa my, deti, učili. Otec sa vracal chvíľku pred dvanástou hodinou a hneď sme obedovali. O štvrtej sme pili večerný čaj, po ktorom šiel otec po druhýkrát k chorým do nemocnice. Večery sme trávili v prijímacej izbe, pokiaľ nebol otec zamestnaný chorobopismi, tak sme si nahlas čítali. Na sviatočné dni, najmä na Vianoce, sme v prijímacej izbe niekedy hrávali za účasti rodičov karty – kráľa, pričom brat Fiodor pri prudkosti svojej povahy vždy uskutočnil nejaký podvod, a nie raz ho pri ňom pristihli. O deviatej večer bol prestretý stôl a keď sme sa navečerali, my, chlapci sme si kľakli pred obrazmi a po modlitbe a rozlúčke s rodičmi sme šli spať.
Hostia k nám prichádzali zriedka, najmä večer. Všetky návštevy sa obmedzovali hlavne na ranné návštevy. Keď sa už stalo, že rodičia odišli na večernú zábavu, bývali naše hry hlučnejšie a pestrejšie. Teda, neprítomnosť rodičov nikdy netrvala dlho: o ôsmej – deviatej hodine večer sa určite vrátili.
V čase leta v domácom trávení času nastala akási rôznorodosť, konali sa večerné rodinné prechádzky. Budova moskovskej nemocnice bola v blízkosti hája. Tento háj bol každodenným cieľom našich letných prechádzok. O siedmej večer sme sa všetci, rodičia s deťmi a ostatnými obyvateľmi nemocnice, chystali na túto prechádzku. … Prechádzky prebiehali veľmi vážne a deti ani za mestom, v háji nemali dovolené vyvádzať a behať. Na týchto prechádzkach otec vždy debatoval s deťmi tak, aby ich mohol dačo naučiť. Tak sa pamätám, ako nie raz vysvetľoval základy geometrie, o uhloch ostrých, tupých a pravých, krivých a lomených líniach, aké sa vyskytovali v moskovských štvrtiach takmer na každom kroku.
Medzi rôzne letné podujatia je nutné tiež počítať každoročné návštevy Trojického kláštora. Ale toto bolo za našeho najútlejšieho detstva, pretože tieto cesty prestali, keď rodičia kúpili v roku 1831 svoj statok. Pamätám sa na jednu takúto cestu. Šli sme bez prepriahania, zastavovali sme na celé hodiny na miestach, kde sa teraz stojí 2-3 minúty. V kláštore sme zostávali dva dni, chodili sme na všetky bohoslužby. Rovnakým spôsobom sme sa vracali domov. Celá cesta trvala 5-6 dní. Otec sa pre služobné povinnosti týchto ciest nezúčastňoval, šli sme len s mamou a niekým z príbuzných.[3, s.76-83]

Mladý Fiodor sa vyznačoval značnou ohnivosťou temperamentu,  otec mu niekedy zvykol vravieť:  „Daj si povedať, lebo skončíš pod červenou čapicou.“[5, s.15] (pozn. teda ako odsúdenec)

Štúdium

Čítať a písať učila bratov ich mama. Prvou knihou, ktorú čítali bola kniha Stoštyri posvätných príbehov Starého i Nového zákona.[3, s.83]

V rokoch 1833 až 1837 študoval Fiodor a spolu so starším bratom Michailom na súkromnom penzionáte L. I. Čermaka. Tu sa začína prejavovať jeho záujem o literatúru. Obaja bratia patria medzi ctiteľov Alexandra Sergejeviča Puškina. Dňa 13. marca zomiera Dostojevského matka (na tuberkulózu)[4, s.410], čo pre mladého Dostojevského bolo veľkou stratou. O niekoľko dní na to sa dozvedel, že zomrel Puškin, čo sa oboch bratov a najmä Fiodora veľmi dotklo. Ak by v tom čase nenosil smútok za matkou, chcel požiadať otca, aby mohol nosiť smútok za Puškinom.[4, s.93 ]

Po ukončení štúdia pokračuje ďalej spolu s bratom na vojenskej inžinierskej škole v Petrohrade.[6, s.14] Na rozdiel od iných škôl žiaci neboli telesne trestaní.[3, s.9] Stále však šlo o školu s prísnym režimom a uzavretú od okolia, so silným rozdelením vplyvu študentov podľa ročníkov („mazáctvo“). V liste otcovi z 30. októbra 1838  sa mu chváli so svojimi výsledkami (10 je maximálne hodnotenie)[7, s.10]:

  • artiléria 8 (pozn. delostrelectvo)
  • geometria 10
  • dejiny 10
  • zemepis 10
  • ruský jazyk 10
  • francúzsky jazyk 10
  • nemecký jazyk 10
  • zákon Boží 10

ďalej dva premety s maximálnych hodnotením 15

  • algebra 11
  • fortifikácia 8 (pozn. opevňovanie)

Dostojevskij počas štúdií

Mladý Fiodor Michajlovič bol dosť mlčanlivý a nespoločenský človek. Nevenoval sa zábavám študentov, ako v tých časoch boli beh, tanec (Andrej Michajlovič, najmladší z bratov k tancu píše: „ani jeden z nás chlapcov netancoval rád, ale boli sme do tanca nútení ako do nejakej ťažkej práce“[8, s.220]).  A. Saveljev, ktorý bol v tom období vojenským vychovávateľom na škole spomína na Fiodora Michajloviča takto:

…často si sadal k práci ku svojemu stolíku, s ohorkom lojovej sviece, postavenej v plechovom svietniku; obľúbeným miestom pri práci bol výklenok pri okne v rožnej izbe roty (tzv. guľatá cela), ktorá bola obrátená na Fontanku. Často sa stávalo, že si nevšímal nič, čo sa okolo neho dialo; v určených hodinách sa schádzali jeho kolegovia na večeru, prechádzali guľatou chodbou do jedálne, potom hlučne prechádzali sálou späť a znovu sa rozchádzali po izbách, ale Dostojevskij si až vtedy ukladal svoje knihy a zošity, keď bubeník Jargin prechádzal izbami a donútil ho, aby prerušil svoju prácu. Stávalo sa, že v hlbokej noci bolo možné zazrieť Fiodora Michaljloviča pri stolíku ako sedí a pracuje. Prehodil si cez prádlo prikrývku a zdalo sa, že si ani nevšimol, že od okna pri ktorom sedí, silne fúka. Závesy, ktoré dávali na rámy, nechránili pred vonkajším chladom a obzvlášť citeľné to bolo pri okne kde Fiodor Michajlovič rád pracovával. Často na moje upozornenie, že je zdravšie skôr vstávať a pracovať v šatách, Fiodor Michajlovič so mnou prívetivo súhlasil, hovoriac, že nočné ticho, súmrak v izbe osvetlenej lojovou sviečkou, postavenou do plechového svietnika láka k pokojnej práci. Následne skladal svoje zošity a šiel spať. Po nejakej dobe ho však bolo možné vidieť, ako opäť sedí a pracuje. [3, s.96]

Konstantin Alexandrovič Trutnovskij (neskôr známy ukrajinský maliar) poznal Dostojevského, keď Fiodor Michajlovič končil školu, Konstantin Alexandrovič bol v prvej triede (škola mala 4 ročníky).

Dobre si pamätám na jeho osobnosť, aká bola v tej dobe. Bol dobre stavaný, zavalitý, mal prudkú chôdzu, farba jeho tváre bola akási šedá, pohľad vždy zádumčivý a výraz tváre sústredený. Vojenská uniforma sa na neho vôbec nehodila. Držal sa vždy oddelene od ostatných a predstavujem si ho, ako takmer neustále chodí hore niekde stranou sem a tam, so zamysleným výrazom alebo ako dlho uvažuje so svojimi dvomi kolegami: Beketovom a Berežeckým. Jeho výraz bol vždy vážny a nemôžem si ho predstaviť smejúceho sa alebo veľmi veselého v kruhu kolegov. Neviem prečo, ale u nás, v škole mal prezývku Fotij.[3, s.99-100]

Počas štúdia sa intenzívne venoval čítaniu. Napríklad v liste z 9. augustra Bratovi Michailovi (pozn. Dostojevskij zostával aj cez prázdiny v škole) píše: „Čítal som nemenej než ty. Celý Hoffmann (pozn. nemecký spisovateľ Ernst Theodor Amadeus Hoffmann) v ruštine aj nemčine, Goetheho Faust a jeho drobné básne, Victora Huga.“[3, s.318]

Starosti robil Dostojevskému jeho otec, ktorý po matkinej smrti odišiel do výslužby a presídlil sa na statok do dedinky Darovoje. Otec totiž dosť pil a pri jeho nedôvečivosti k ľudom ešte umocnenej alkoholom bolo pre Dostojevského sestry veľmi ťažké s ním vôbec vychádzať. Mal sexuálne vzťahy s viacerými nevoľníčkami. Jeho smrť 8. júna 1839 je dodnes nevyjasná. Pravdepodobne ho zabili vlastní poddaní.[9, s.20-23] Dostojevskij celý život o otcovej smrti a o otcovi vôbec rozprával iba veľmi nerád a prosil, tých čo sa pýtali, aby sa nespytovali.[9, s.23]

V roku 1840 a 1841 bol postupne za dobré výsledky a správanie povyšovaný (najprv na poddôstojníka a následne na práporčíka). Do tohoto obdobia sa datujú jeho prvé literárne pokusy – nezachované drámy Mária Stuartová a Boris Godunov [3, s.64-64], iné zdroje túto tvorbu posúvaju do obdobia po ukončení štúdia[9, s.191] Následne aj v rokoch 1842 a 1843 bol postupne povyšovaný až nakoniec ukončil štúdium a v auguste 1843 je zaradený medzi petrohradských vojenských inžinierov, konkrétne do rysovne. V práci dlho nepobudol, pre chorobu požiada o predčasné penzionovanie. Žiadosti bolo vyhovené a 19. októbra 1844 odišiel do výslužby.[10, s.191] Dňa 17. decembra bol vyradený zo zoznamu petrohradských vojenských inžinierov.[3, s.64]

Vstup do literatúry; Biedni ľudia

Ak nepočítame dva pokusy o drámu spomenuté vyššie, tak Dostojevskij vstúpil do literatúry prekladom románu Eugénia Grandetová od Honoré de Balzaca. V tom čase sa živil prekladmi, v pláne mal spolu s bratom vydať Schillera v troch zväzkoch.

V liste z 30. septembra 1844 bratovi Michailovi píše:

Dokončujem román s rozsahom Eugénie Grandetovej. Román je dosť originálny. Už ho prepisujem a do štrnásteho (pozn. novembra 1844) k nemu pravdepodobne dostanem vyjadrenie. Odovzdám ho Otečestvennych zapiskam.[7, s.22]

Ide o román Biedni ľudia – Dostojevského prvotinu. S touto verziou však nebol spokojný vznikli ešte ďalšie. Konečná verzia románu pre zmenu dlho čakala na schálenie cenzúry.[7, s.24] Román mal veľký úspech – Biednym ľudom napísal priaznivú kritiku sám Vissarion Grigorievič Belinskij, a hoci sa neskôr názoro nezhodovali, predsa mal v tých časoch na Dostojevského nemalý vplyv. Úspech Dostojevskému otvoril dvere do (nielen) literárnej spoločnosti. Nikdy nepatril medzi príliš spoločenských ľudí a ani úspech jeho diela ho v tomto nezmenil. Väčšinou nesmelý, niekedy sa, ale správal namyslene.

Zdroje

[1] The 100 most influential writers of all time. 1. vyd. New York: Britannica Educational Pub, 2010 ISBN 9781615300051.

[2] BLÍZIKOVÁ, Lucia. Ideálne ako tragické. (F.M. Dostojevskij – Idiot). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. Filozofická fakulta. Katedra rusistiky, 2006 61 s. Vedúci diplomovej práce prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc.

[3] F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách / Sest. Č. Větrinskij; Přel. Stanislav Minařík. Praha: Kvasnička a Hampl, 1924.

[4] Encyclopedia of Russian history. New York : Macmillan Reference, 2004 ISBN 0028656938.

[5] LOSSKIJ, Nikolaj Onufrievič. Dostojevskij a jeho kresťanský svetonáhľad. 2. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2009 ISBN 978-80-8061-365-5.

[6] ANTOŠ, Michal. Dostojevskij na Slovensku: F. M. Dostojevskij v zrkadle slovenskej publicistiky. 1. vyd. Nitra: Garmond, 2009 ISBN 978-80-891-48-50-9.

[7] Dopisy / Fjodor Michajlovič Dostojevskij; z ruského originálu … vybral, přeložil a doslov napsal František Kautman. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966.

[8] BURSOV, Boris Ivanovič. Dostojevskij a jeho svět. Praha: Odeon, 1978.

[9] GROSSMAN, Leonid Petrovič. Cesta Dostojevského. Praha: Stanislav Minařík, 1933.

[10] PYTLÍK, Radko. F.M. Dostojevskij: život a dílo. Praha: Emporius, 2008 ISBN 978-80-86346-13-7.