Zločin a trest (rus. Преступление и наказание – Prestuplenije i nakazanije, ang. Crime and Punishment, čes. Zločin a trest, nem. Schuld und Sühne) je jeden z vrcholných románov celého literárneho diela Fiodora Michajloviča Dostojevského. Ide o prvý z radu veľkých románov. Vyšiel najprv v časopise Russkij vestnik v roku 1866, následne ako kniha.
Zámer vydať nový román (nespomína pritom ešte jeho názov) oznamuje Dostojevskij v liste Michailovi Nikiforovičovi Katkovovi, šéfredaktorovi časopisu Russkij vestnik zo septembra 1865. [1, s.143]
Námet
Fiodor Michajlovič Dostojevskij bol autor, ktorý pozorne sledoval svoju dobu, tlač a všetky udalosti, ktoré hýbali spoločnosťou. Preto neprekvapuje, že aj námet pre Zločin a trest je viacero udalostí, ktorá sa stali v šesťdesiatych rokoch v cárskom Rusku (alebo ak máme byť korektní tak vo Všeruskom impériu). Napríklad prípad z Moskvy z roku 1864: študent vylúčený z univerzity prepadol poštu a zabil poštára. Dostojevskij vraví o neobyčajnej rozkolísanosti pojmov, ktorá vedie k strašným činom. [1, s.144]
Podobný prípad sa stal krátko pred vydaním Zločinu a trestu v Moskve. Študent Danilov zabil úžerníka a olúpil ho; pohnútky vraždy pripomínali Raskoľnikove zmýšľanie.[2, s.21]
Dej románu
Obsah románu ako ho videl sám Fiodor Michajlovič Dostojevskij v ranom štádiu vzniku:
Je to psychologický záznam o jednom zločine. Odohráva sa v súčasnosti v tomto roku (poznámka t. j. 1865). Mladý človek, vylúčený spomedzi poslucháčov univerzity, malomeštiackeho pôvodu, z ľahkomyseľnosti, z názorovej rozkolísanosti podľahol niektorým „nedonoseným“ ideám, ktoré sa vznášajú vo vzduchu a rozhodol sa jedným razom zbaviť svojej hanebnej situácie. Rozhodol sa zabiť jednu starenu, vdovu po titulárnom radcovi, ktorá požiačiava peniaze na percentá. Starena je hlúpa, hluchá, chorá, lakomá, berie židovské percentá, je zlá a utláča iný život tým, že pri sebe mučí ako slúžku svoju mladšiu sestru. „Je nanič“, „Prečo len žije“, „Je vôbec nejak užitočná?“ atď. – Tieto otázky metú mladého muža. Rozhodne sa ju zabiť a okradnúť s úmyslom zariadiť šťastný život svojej matke, ktorá žije na vidieku, zbaviť sestru, ktorá robí spoločníčku v jednej statkárskej rodine chlípnych ambícii hlavy tejto rodiny, ambícii ktore jej hrozia skazou, dokončiť štúdium odísť za hranice a potom byť celý život čestným, pevným, neochvejným pri plnení „humánnej povinnosti voči ľudstvu“, čím sa pochopiteľne „zmyje zločin“, ak sa dá vôbec nazvať zločinom čin spáchaný na starene hluchej, hlúpej, zlej a chorej, ktorá sama nevie načo žije na svete, a ktorá by možno tak ako tak za nejaký mesiac zomrela. … Čistou náhodou sa mu podarilo svoj úmysel uskutočniť rýchlo a úspešne.
Potom uplynie takmer mesiac, než nastane definitívna katastrofa. Žiadne podozrenie na neho nepadá a ani padnúť nemôže. Tu sa práve rozvíja psychologický proces zločinu. Pred vrahom sa objavujú neriešiteľné otázky, netušené a neočakávané pocity trýznia neho srdce. Božia pravda, pozemský zákon si vymáhajú svoje a vrah končí tým, že je donútený sa priznať. Donútený, aby dajme tomu zahynul v trestnici, ale spojil sa opäť s ľuďmi; pocit odlúčenia a odtrhnutia od ľudstva, ktorý spoznal hneď po spáchaní zločinu, ho trýznil. Zákon pravdy a ľudská prirodzenosť si vzali to čo im patrí… Zločinec sa sám rozhodne prijať muky, aby vykúpil svoj čin.[1, s.143-144 ]
Postavy
Rozsiahle dielo akým je Zločin a trest obsahuje aj veľa postáv. Mená ako Rodion Raskoľnikov, Soňa Marmeladová a Svidriglajlov sú známe z počutia aj medzi ľuďmi, ktorí nepatria medzi čitateľov Dostojevského. V tomto príspevku sa im budeme venovať, nie však v úplnosti – na ich pohnútkach a vlastnostiach sa nezhodujú ani odborníci. Ide nám skôr o náčrt postáv, ich konania a z čoho pri ňom vychádzajú.
Rodion Romanovovič Raskoľnikov
Raskoľnikov je univerzitný študent v Petrohrade. Pochádza z vidieka, kde žije jeho mama a sestra Avdotia (v románe skoro po celý čas v zdrobnelej/domáckej forme Duňa).
Dostojevskij už v jeho mene poodhaľuje to, čo je príznačné pre Raskoľnikovovo konanie. Rozpornosť, dvojakosť (nie dvojtvárnosť), lavírovanie medzi extrémami – rozkol, rusky raskoľ/raskol, v osobnosti človeka nachádzajúceho sa v krízovej situácii. Toto slovo neoznaznačuje iba abstraktný pojem. Ide o historickú udalosť z ruských cirkevných dejín. Konkrétne zo 17. storočia, keď reforma bohoslužobných kníh nariadená patriarchom Nikonom rozdelila ruskú pravoslávnu cirkev. Časť veriacich, ktorí sa nezmierili s reformami (začali sa volať staroverci) odporovala oficiálnej moci a pokračovali naďalej v zachovávaní starých zvykov.
Raskoľnikov počas štúdia napísal a uverejnil článok v ktorom rozdelil ľudí na dva typy. Obyčajní, žijú v pokore a dodržiavajú zákony. Neobyčajní, majú právo dovoliť svojmu svedomiu prekročiť morálne zákony a obetovať svojmu cieľu i životy iných ľudí.
Sám o svojej myšlienke vraví: „Prvá kategória, čiže materiál, všeobecne povedané sú ľudia vo svojej podstate konzervatívni, solídni, žijú v poslušnosti a radi sú poslušnými. Podľa mňa sú aj povinná byť poslušnými, lebo to je ich poslanie, a to rozhodnutie nie je pre nich nič ponižujúce. Druhá kategória – všetci poružujú zákon, sú boritelia alebo k tomu majú sklony, podľa schopností. Zločiny týchto ľudí sú však relatívne a rozmanité; väčšinou vyžadujú v rôznych vyhláseniach zbúranie existujúceho v mene lepšieho. Ale ak taký človek potrebuje pre svoju ideu prekročit trebárs cez mŕtvolu, cez krv, myslím, že si môže vo svojom vnútri podľa svedomia, dať povolenie prekročiť cez krv.“[3, s.223-224]
Práve táto idea (veľa z Dostojevkého hrdinov sú ideológmi; práve vernosť abstraktnej a od života odtrhnutej ich ženie do záhuby) ho dovedie k zločinu dvojnásobnej vraždy a lúpeže. Chce sám sebe dokázať, že patrí k typu napoleonských ľudí a teda má právo prekročiť zákonych bežných ľudí. Odhodlá sa k činu (treba však uznať, že nekoná zo sebeckých pohnútok – chce zabrániť sestre aby sa obetovala za neho a za mamu v manželstve s chladným a vypočítavým Lužinom). Následné výčitky svedomia ho však doženú na pokraj duševných síl a aj prostredníctvom rozhovorov so Soňou uzná, že spáchal zločin.
Zdroje
[1] Dopisy / Fjodor Michajlovič Dostojevskij; z ruského originálu … vybral, přeložil a doslov napsal František Kautman. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966.
[2] F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách / Sest. Č. Větrinskij; Přel. Stanislav Minařík. Praha: Kvasnička a Hampl, 1924.
[3] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič. Zločin a trest. Preklad Viera Hegerová. Bratislava: Ikar, 2007 ISBN 978-80-551-1588-7.
