Zápisky z mŕtveho domu (rus. Записки из Мёртвого дома – Zapiski iz Miortvogo doma, ang. Notes from the Dead House alebo Notes from the House of The Dead prípadne The Dead House, čes. Zápisky z Mrtvého domu, nem. Aufzeichnungen aus einem Totenhaus) je román Dostojevského. Začal vychádzať najprv v časopise Russkij mir v septembri 1860.[1, s.193] Ďalšie pokračovania sa omeškali kvôli problémom s cenzúrou, ktorá sa bála: „či nebude priaznivý obraz väzňov považovaný za slabosť trestnice“[1, s.193] (k cenzúre: podľa spomienok A. P. Miliukova bola z románu vypustená kapitola o politických väzňoch a vypovedaných Poliakoch[2, s.149]), ďalšie pokračovanie vyšlo v rokoch 1861-1962 v časopise bratov Dostojevských Vremia. V roku 1862 vyšiel tento román knižne (dokonca v dvoch vydaniach).[2, s.68]
Okolnosti vzniku
Zápisky z mŕtveho domu vychádzajú z autentických skúseností Dostojevského, ktorý bol v trestnici od januára 1850 do februára 1854 (o tom bližšie v príslušnej sekcii životopisu). Niektoré postrehy (možno aj viac) si zapisoval už počas svojho väzenského obdobia:
Zápisky z mŕtveho domu, ako rozprával jednému z mladíkov I. I. Trojickij (pozn. jeden z lekárov v nemocni, kde sa liečili aj väzni) začal písať Dostojevskij v nemocnici s jeho dovolením, pretože väzni nemohli mať bez dovolenia veliteľstva žiadne písacie potreby a prvé kapitoly boli uschovávané u staršieho ránhojiča. [2, s.162][3, s.102]
Ucelenú podobu začalo toto dielo naberať v Semipalatinsku, pri písaní Dostojevského povzbudzoval jeho priateľ barón Vrangeľ (pôsobil ako štátny zástupca v Semipalatinsku).[4, s.74] Dostojevskému šlo o takmer dokumentaristické vykreslenie katorgy,[1, s.39] (v tomto zmysle sa vyjadril aj v liste nižšie).
V listoch sa zmienka objavuje prvý raz 16. januára 1856[2, s. 66] V ďalšom liste z 18. januára 1856:
V čase, keď nemám čo robiť zapisujem niečo zo vzpomienok na svoj pobyt v žalári, čo bolo trochu zaujímavejšie. Je toho vlastne málo rýdze osobného…[2, s.388]
V liste bratovi Michailovi z 9. októbra 1859 píše:
Teraz už v hlave mám ucelený a celkom určitý plán týchto Zápiskov z mŕtveho domu. Bude to kniha v rozsahu 6 až 7 tlačiarenskych hárkov. Moja osoba v nej úplne zmizne. Budú to zápisky neznámeho; za pútavosť ručím. Určite vzbudí ohromný záujem. Budú tam miesta vážne a chmúrne i humoristické, bude tam ľudová vrava so zvláštnym trestnicovým odtieňom (čítal si niektoré výrazy, ktoré som si zapísal priamo na mieste), budú tam portréty osôb, o ktorých v literatúre nikto nikdy nepočul, budú tam miesta dojemné, hlavne však – bude tam moje meno.[5, s.99-100]
Dostojevskij sa prostredníctvom tohto románu chcel navrátiť do sveta literatúry. Predošlé diela (Strýčkov sen a Obec Stepančikovo) boli prijaté pomerne chladne. Zároveň však šlo o tému, ktorá bola kvôli cenzúre ťažšie priechodná (čo sa aj prejavilo v oneskorenom vydaní). Skutočne však v ruskej literatúre nemalo obdoby a Zápisky z mŕtveho domu boli návratom Dostojevského do sveta literatúry po dlhom období súdu, väzenia a vojenskej služby; v tomto období sa nachádzal mimo Petrohradu a provinčné mestá nemohli uspokojiť jeho kultúrne a spoločenské potreby.
Dej
Román je písaný v 1. osobe ako fiktívne zápisky bývalého trestanca Alexandra Petroviča Goriančikova, ktorý bol odsúdený za vraždu svojej ženy na 10 rokov v trestnici. Po odpykaní trestu žil v malom sibírskom meste a pracoval ako domáci učiteľ. Po jeho smrti našiel jeho známy (resp. človek, s ktorým sa poznal; Alexander Petrovič nemal priateľov) jeho zápisky a tie publikoval (pozn. toto mal byť trik, ktorý mal zahmlieť skutočnosť, že ide o vlastné zážitky Dostojevského). Opisuje príchod do trestnice, väzenské poriadky, napríklad zakovanie: šlo o okovy na nohách spojené reťazou, tieto nosili trestanci po celú dobu odsúdenia, nesnímali ich ani v nemocnici pri ťažkej chorobe. Po prvé dni ho prekvapovalo, ako veľmi bežní trestanci neznášajú väzňov z radov bývalých šľachticov (pozn. pri rozsudku boli zbavení šlachtických práv). Postupne sa však začína udomácňovať a zisťuje, že pod povrchom rezervovaných, odmeraných ľudí sa skrývajú rôznorodé osudy.
Román nemá ucelenú dejovú líniu, skutočne ide viac o vykreslenie pomerov v trestnici (väzňov, vojakov) než o vyrozprávanie príbehu. Dielo opisuje okrem príchodu do trestnice aj prepustenie (nie však ďalší život po nej).
Významú úlohu pre trestancov mali sviatky – vítaná zmena z jednotvárneho života v trestnici. Šlo o cirkevné sviatky Vianoce a Veľkú noc.
V závere diela Dostojevskij vzdáva poklonu titanským povahám trestancov, z ktorých časť patrí medzi veľmi rozhodných a nebojácnych ľudí s ohromnou vôlou, ktorá v trestnici nedostáva možnosť pozitívneho využitia (ak vôbec nejakého využitia) a tak talent týchto ľudí vychádza nazmar.
Názory
Vo svojej dobe šlo o dielo, ktoré ukázalo aký bol väzenský systém za éry imperátora Mikuláša I. a zaznamenalo jednoznačný úspech.[1, s.42][6, s.180]
Leonid Grossman považuje pobyt v trestnici a následne Zápisky z podzemia za medzník v Dostojevského živote a tvorbe:
Ak v čase pred pobytom v trestnici nie je takmer vôbec v jeho novelách a poviedkach zločincov, v období písania jeho veľkých románov bývajú v strede každého nového plánu. Hrdinovia románov Dostojevského sú vždy vrahovia, faktickí alebo v najlepšom prípade intelektuálni. Už v Zápiskoch z mŕtveho domu dospieva Dostojevskij k názoru, že často zločinec je nepodarený hrdina.[7, s.104-105]
Podobné konštatovanie možno nájsť aj u Františka Kautmana:„Všetci tí Valchovskí, Svidrigajlovia, Verchovenskí, Karamazovci, celá galéria podzemných ľudí sú vlastne zločinci na slobode.“[6, s.79]
Z marxistickej kritiky sa Zápiskom z mŕtveho domu venoval napríklad Jermilov (v ukážke nižšie chváli toto dielo ako pôsobivé zobrazenie ruského ľudu, na druhej strane mu však vytýka, že sa odklonil od socialistických ideálov mladosti a prestal veriť v možnosť zmeniť pomery revolúciou[8, s.103]):
Najpôsobivejší umelecký obraz v Zápiskoch z mŕtveho domu je zovšeobecnené zobrazenie trpiaceho, bezprávneho, zotročeného ľudu pod nadvládou katanov. Práve tento obraz vytvára hlboko humanistickú, ušľachtilú, pravdivú a čistú atmosféru celého diela. Je to obraz ľudu, ktorého charakter je znetvorený hroznými mukami a ponížením; a predsa tento ľud – pri všetkých často nesmierne podstatných nedostatkoch, slabostiach a nerestiach osôb, v diele zobrazených – povstane pred nami ako múdry, silný, nadaný, okúzľujúci k uskutočneniu iného, spravodlivého, rozumného života. Svojim humanistickým významom sa Zápisky z mŕtveho domu vyrovnajú najlepším dielam ruskej literatúry, ktorá zobrazuje ušľachtilý charakter ľudu.[8, s.99]
Z česko-slovenských kritikov zastával podobné názory Radegast Parolek:
(z diel po návrate) najsilnejšie zapôsobili na čitateľov Zápisky z mŕtveho domu, v ktorých Dostojevskij vykreslil dojmy z omskej trestnice a ktoré mali byť podľa autorovho zámeru akýsi umelecký náprotivok Turgenevových slavných Poľovníkových zápiskov. Je to dielo o živote trestancov, vystavených všemožnému útlaku a týraniu v ponurných stenách trestnice.[9, s.42-43]
Popri ocenení ľudskej stránky sa prejavuje názor súdobej socialistickej kritiky odsúdiť Dostojevského za „nezdravé tendencie“ a zmenu názoru na socializmus a dostojevčinu:
Pokroková kritika však v jeho diele spozorovala aj niektoré nové, nezdravé tendencie: záľubu v opisoch hrozných neľudských scén, prerastajúcich až v naturalistické hromadenie desu.[9, s.44]
Celkovo však Parolek vyzdvihuje Zápisky z mŕtveho domu a hoci „tragické tóny prebúdzajúcej sa dostojevčiny sú už zreteľnejšie“, tak stále „slávi víťazstvo živý Dostojevskij so svojím talentom.“[9, s.46]
Neopomenúc názory súdobých ruských spisovateľov, tak napríklad Lev Nikolajevič Tolstoj (v liste Nikolajovi Nikolajevičovi Strachovovi z 26. septembra 1880):
Tieto dni som bol trochu chorý a čítal som Mŕtvy dom. Mnoho som si zapamätal; nečítal som a nepoznám lepšiu knihu v celej literatúre, Puškina nevynímajúc.[9, s.167]
Zdroje
[1] PYTLÍK, Radko. F.M. Dostojevskij: život a dílo. Praha: Emporius, 2008 ISBN 978-80-86346-13-7.
[2] F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách / Sest. Č. Větrinskij; Přel. Stanislav Minařík. Praha: Kvasnička a Hampl, 1924.
[3] Legenda o velikém hříšníkovi: Život Dostojevského / sest. Ladislav Zadražil; přel. L. a M. Zadražilovi. 1. vyd. Praha: Lidové nakladatelství, 1972.
[4] WRANGEL, Alexandr Jegorovič. Vzpomínky na Fjodora Michajloviče Dostojevského na Sibiři v letech 1854-1856. Pelhřimov: Nová tiskárna Pelhřimov, 2009 ISBN 978-80-7415-014-2.
[5] Dopisy / Fjodor Michajlovič Dostojevskij; z ruského originálu … vybral, přeložil a doslov napsal František Kautman. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966.
[6] KAUTMAN, František. F.M. Dostojevskij: věčný problém člověka. 2. vyd. Praha: Academia, 2004 ISBN 80-200-1273-7.
[7] GROSSMAN, Leonid Petrovič. Cesta Dostojevského. Praha: Stanislav Minařík, 1933.
[8] JERMILOV, Vladimir Vladimirovič. F.M. Dostojevskij. 1. vyd. Praha: Československý spisovatel, 1957.
[9] PAROLEK, Radegast. F.M. Dostojevskij. 2. vyd. Praha: Orbis, 1964.
