Protopop Avvakum (rus. Аввакум Петрович Кондратьев – Avvakum Petrovič Kondratiev) sa narodil 25. novembra 1620 v obci Grigorev v Nižnenovgorodskej oblasti. Ide o najvýznamnejšiu osobu hnutia rozkolníkov – starovercov v Rusku. Z literárneho hľadiska bol Avvakum autor prvej rozsiahlejšej autobiografickej prózy v ruskej literatúre.[1]
Stal sa členom malého krúžku horliteľov za pravú zbožnosť. V roku 1652 sa stal protopopom (čo je archaický výraz, v súčasnosti je to protojerej) v meste Jurievec-Povolskij. V roku 1653 sa postavil na čelo tradicionalistov, ktorí protestovali proti zavedeniu cirkevných reforiem patriarchu Nikona. Za toto bol na desať rokov poslaný na vyhanstvo na Sibír spolu so svojou rodinou.[2]
Kvôli svojmu odporu a nasadeniu bol v roku 1667 exkomunikovaný a odsúdený na trest smrti upálením. Dňa 14. apríla 1682 bol rozsudok vykonaný.[2]
Dielo
Z diela je najvýznamnejší jeho životopos Житие протопопа Аввакума, им самим написанное – Žitije protopopa Avvakuma, im samim napisannoje.
Ide o staroruské dielo, ktoré predstavuje vrchol v rámci žánru hagiografie. Život protopopa Avvakuma, ktorý sám napísal vznikol počas vyhnanstva v Pustozersku. Forma epištole, teda rozprávania blízkemu priateľovi, sa mieša s hagiografickým príbehom, traktátom o viere a realisticky podanými príbehmi z putovania.[3]
Zachoval sa v troch mierne odlišných redakciách.
Po slovensky vyšiel pod názvom Život protopopa Avvakuma, ktorý sám napísal (Avvakum, Petrovič. Život protopopa Avvakuma, ktorý sám napísal. Bratislava : Tatran, 1976) a po česky ako súbor životopisu, výberu z listov a iných diel (Avvakum, Petrovič. Život protopopa Avvakuma, jím samým sepsaný a jiná jeho díla. Praha : Odeon, 1975).
Súvislosť s Dostojevským
Dostojevskij sa podľa svedectva svojej druhej manželky o starovercov zaujímal (hoci nespomína žiadne ďalšie podrobnosti).[4, s.174]
Semion Afanasievič Vengerov (ruský kritik a historik literatúry), ktorý bol na jednom z autorských čítaní Dostojevského, napísal:
…poslucháči celkom podliehali hypnotickej moci toho uštvaného, nevábneneho starčeka s prenikavým pohľadom kamsi do neznáma upretých očí, planúcich mystickým ohňom a pravdepodobne rovnakou žiarou akou kedysi svietili oči protopopa Avvakuma.[5, s.368-369]
Toto dobre korešponduje s prenikavým pohľadom Dostojevského, ktorého si aj sám bol dobre vedomý.[5, s.365]
V svojich dielach ho spomína napríklad v Denníku spisovateľa, hoci ide o malú zmienku pri problémoch prekladov diel z ruštiny do iných jazykov (konkrétne píše o francúzštine).[6, s.468]
Zdroje
[1] AVVAKUM. In: Slovník ruskej literatúry 11.-20. storočia. 1. vyd. Bratislava: Veda, 2007. 581 s. ISBN 978-80-224-0967-4. s. 72-73.
[2] AVVAKUM, Petrov. In: FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. 1. vyd. Olomouc: Refugium Velehrad-Roma, 2010. ISBN 978-80-7412-019-0. s. 141-142.
[3] AVVAKUM: ŽIVOT PROTOPOPA AVVAKUMA. In: MACURA, Vladimír, a kol. Slovník světových literárních děl. 1. vyd. Praha: Odeon, 1988. s.85.
[4] DOSTOJEVSKÁ, Anna Grigorievna. Spomienky. 1. vyd. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1981.
[5] BURSOV, Boris Ivanovič. Dostojevskij a jeho svět. 1. vyd. Praha: Odeon, 1978.
[6] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič. Deník spisovatele. I. Praha: Odeon, 1977.
