Jakov Petrovič Butkov (rus. Яков Петрович Бутков) bol spisovateľ a priateľ Dostojevského v rokoch 1845-1848. Butkov sa narodil v roku 1821. Bol pôvodom nevoľník (nie roľník, ale remeselník)[1] zo Saratovskej gubernie (dnes Saratovská oblasť).[2, s.121-122] Čo sa vzdelania týka, bol samouk. Tvrdý zápas s biedou podlomil jeho tvorivé aj životné sily.[3]
Po príchode do Petrohradu sa dostal k okruhu autorov časopisu Otečestvennyje zapiski. Jeho prvé poviedky („Novyj god“, „Temnyj čelovek“, „Goriun“, „Kreditory, ľubov i zaglavija“, „Nevskij prospekt“, „Strannaja istorija“) vyšli v roku 1845 v zborníku Peterburgeskije veršiny a zaujali dobovú kritiku.[2, s.121-122] Kvôli svojmu pôvodu mal slúžiť v armáde, ale Krajevskij (vydavateľ časopisu, kde Butkov publikoval svoje poviedky) ho vykúpil, teda zabezpečil mu regrútsku kvitanciu, ktorú si Butkov odpracovával tvorbou pre Otečestvennyje zapiski.[1]
Ako spisovateľ patril k naturálnej škole, nadviazal na tvorbu Gogoľa, písal v žánre tzv. fyziologickej črty.[4] Jeho tvorba:
tematicky čerpá zo života petrohradskej spodiny a v tragikomickom svetle vykresľuje trápne a ťaživé osudy „malých“ ľudí, ktorí sa márne usilujú o sociálnu a mravnú stabilitu.[3]
Podobne:
Naturalistické opisy života veľkomestskej chudoby s obľubou odľahčoval humorom. V neskorších poviedkach sa usiloval o prehĺbenie kresby pováh hrdinov.[4]
Butkov zomrel 10. decembra 1856 v Petrohrade na tuberkulózu.[2, s.121-122] Vo svojej dobe mal problémy s cárskou cenzúrou, ktorá jeho tvorbu prenasledovala pre „urážky verejnej mravnosti“.[4]
O jeho smrti sa Dostojevskij (v tom čase žil Semipalatinsku, teda ázijskej časti Ruska, v dnešnom Kazachstane) dozvedel od svojho brata Michala Michailoviča. V liste z 9. marca 1857 píše:
Priateľ môj, ako je mi ľúto úbohého Butkova. A tak zomreť. Čo ste to len robili, že ste ho nechali zomreť v nemocnici. Ako je to smutné![5, s.84]
Súvislosť s Dostojevským
Do literárnych kruhov uviedol Butkova Dostojevskij. Jakov Petrovič a podobne aj niekoľko iných spisovateľov si Dostojevského vážili a čítali mu svoje práce. Ten ich posudzoval a niekedy dokonca dodával aj námety a náčrty poviedok.[6, s.128]
Jeho poviedky, ktoré spájali typickú tématiku naturálnej školy s prvkami sentimentálnej poetiky sa v mnohých ohľadoch blížili k myšlienkovému a umeleckému svetu mladého Dostojevského.[3]
Doktor Janovskij spomína na spoločné obedy týchto literátov:
…čo mal Dostojevskij rád bolo občas v Hôtel de France v Malej morskej usporiadať pre celú spoločnosť blízkych ľudí obedy. Tieto obedy zvyčajne nestáli viac ako dva ruble za človeka, ale veselia a spomienok z nich mali všetci takmer na celú dobu do ďalšieho stretnutia. Obed objednával Dostojevskij a stál rubeľ za osobu, z nápojov boli dovolené: pred obedom pohárik vodky veľkosti náprstku (pri pohľade na ňu sa Jakov Petrovič Butkov zatváril veľmi kyslo) a po dvoch pohároch šampanského pri obede a čaj po obede. Dostojevskij vtedy vodku nepil, šampanského mu nalievali štvrť poháru a to sŕkal po dúškoch po prípitkoch, ktoré rád prednášal a hovoril ich nadšene. [6, s.123]
Z Dostojevského diel sa osobnosť Butkova odrazila vo Dvojníkovi a bol vzor pre postavu Vasilija Šumkova z poviedky Slabé srdce.[2, s.121-122]
Dielo
- BUTKOV, Jakov Petrovič. Z petrohradského podkroví. 1. vyd. Praha: SNKLHU, 1956
Zdroje
[1] Butkov, Jakov Petrovič. In: Enciklopedija Brokgauza
[2] BELOV, Sergej Vladimirovič. Enciklopedičeskij slovar: F. M. Dostojevskij i jego okruženije. Sankt-Peterburg : Aletejia, 2001 ISBN 5893293800 (t1) ISBN 5893293797 (t2).
[3] BUTKOV Jakov Petrovič. In: BOTURA, Mojmír, a kol. Slovník ruských spisovatelů od počátků ruské literatury do roku 1917. 2., dopln. a opr. vyd. Praha: Lidové nakladatelství, 1978. s. 52.
[4] BUTKOV, Jakov Petrovič. In: HRALA, Milan, (ed.). Slovník spisovatelů. Sovětský svaz: literatura ruská, ukrajinská a běloruská, literatury sovětského Pobaltí, literatury Sovětského východu. 1. vyd. Praha: Odeon, 1977. s. 267 – 268.
[5] Dopisy / Fjodor Michajlovič Dostojevskij; z ruského originálu … vybral, přeložil a doslov napsal František Kautman. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966.
[6] F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách / Sest. Č. Větrinskij; Přel. Stanislav Minařík. Praha: Kvasnička a Hampl, 1924.
