Ivan Nikolajevič Šidlovskij (rus. Иван Николаевич Шидловский) sa narodil 27. novembra 1816. Študoval právnickú fakultu v Charkove.[1, s.173] Po jej ukončení sa presťahoval do Petrohradu a pracoval na ministerstve financií. Zoznámil sa s Michailom Andrejevičom Dostojevským, ktorý sem priviedol svojich synov na školu. S Fiodorom Michajlovičom si vymieňali názory na literatúru. V tomto období čítali najmä romantické diela Schillera, Puškina a Hoffmanna. Šidlovskij sám písal najmä verše a drámu, avšak z tohto diela je známe iba málo. Po nejakom čase Šidlovskij odišiel do výslužby a usadil sa na rodinnom statku v Charkovskej gubernii.[2, s.47]
Šidlovskij bol človek búrlivej povahy, predstaviteľ básnika-filozofa tridsiatych rokov 19. storočia. Po usídlení na rodinnom statku prestal písať verše a začal pracovať na dejinách ruskej cirkvi. Ani toto však plne neuspokojovalo jeho génia a tak sa v päťdesiatych rokoch (19. storočia) vydal do Valujského kláštora. Z kláštora po nejakom čase odišiel na púť do Kyjeva. Tu mu jeden zo starcov monastiera odporučil, aby sa vrátil domov na rodinný statok a tam sa usadil. Šidlovskij dal na jeho radu. Stále si však uchoval niektoré zvláštne črty, napríklad stále chodil v mníšskom odeve.
Bol mužom kontrastov: obdobia hlbokej viery sa v ňom striedali s časmi, keď bol plný pochybností a skepsy. V niektorých obdobiach zanedbával správu statku a oddával sa hýreniu spolu s dôstojníkmi cárskej armády. Obdobie hýrenia zasa kedykoľvek mohlo vystriedať obdobie putovania po kláštoroch a pútnických miestach, kde vďaka svojim vedomostiam, nepopierateľnej charizme a daru reči upútaval pozornosť pútnikov aj mníchov.
Zomrel 14. júna 1872 na svojom statku.
Súvislosť s Dostojevským
Šidlovskij mal na mladého Dostojevského počas jeho štúdia veľký vplyv. Boli dôverní priatelia. Napríklad v liste bratovi Michailovi z 1. januára 1840 (pravdepodobne už potom, čo Šidlovskij odišiel z Petrohradu) o Šidlovskom píše:
Žil rok v Petrohrade a bez práce a služby. – Boh vie prečo tu žil; nebol predsa zámožný aby mohol žiť v Petrohrade pre svoje potešenie. – Ale je vidieť, že práve preto prišiel do Petrohradu, aby mohol niekam utiecť. – Stačí na neho pozrieť: veď je to mučeník. Celý vyschnutý, líca prepadnuté, oči lesklé, suché a plamenné. Duchovná krása jeho tváre sa vystupňovala súčasne s úpadkom krásy fyzickej. – Trpel! Tažko trpel. Bože môj, tak veľmi miluje akési dievča (myslím, že sa volá Mária). – Za kohosi sa vydala. – Bez tejto lásky by nebol čistý, nebol by žrec poézie… Keď som sa vkrádal k nemu do úbohého bytu, pripomenul som si niekedy za zimného večera (napr. presne pred rokom) smutnú zimu Onegina v Petrohrade (8. kapitola). Lenže predo mnou nebola chladná bytosť, plamenný rojko proti svojej vôli, ale nádherná, vznešená bytosť, presný portrét človeka, ako nám ho vytvoril sám Shakespeare a Schiller; bol však už vtedy zrelý k tomu, aby prepadol mračnej mánii byronovských charakterov. – Často sme s ním presedeli celé večery, rozprávajúc bohvie o čom! Jasná, otvorená, čistá duša! Nemôžem zadržať slzy, keď si spomeniem na minulosť.
…
Keď som sa vrátil z tábora, bývali sme spolu málokedy. Pri poslednej schôdzke sme sa prechádzali v Jekateringofe. Ó, ako sme spolu strávili tento večer! Spomínaš si na náš život v zime, keď sme debatovali o Homérovi, Shakenspearovi, Hoffmannovi, o ktorom sme toľko hovorili, toľko sme ho čítali. Rozprávali sme o nás, o minulom živote, o budúcnosti, o tebe, môj milý. – Teraz už dávno odišiel a nie je o ňom ani potuchy! Žije? Jeho zdravie bolo podlomené; ó napíš mu. [3, s.15-16]
V literatúre sa ich známosť kladie do rokov 1838-1840 (do Šidlovského odchodu z Petrohradu). Aj neskôr (aspoň príležitostne) boli spolu v písomnom kontakte. Existuje zmienka ako sa Dostojevskij chystal napísať mu po návšteve Šidlovského brata na jar 1846.[3, s.29]
V spomienkach na Dostojevského sa meno Šidlovského spomína napríklad u Vsevoloda Soloviova. Píše:
Rozprával mi medzi iným o jednom človeku, ktorý mal na neho najsilnejší vplyv. Bol to nejaký Šidlovskij. Po niekoľkých rokoch, keď som prosil Dostojevského, aby mi povedal niektoré životopisné a chronologické správy pre článok o ňom, ktorý som pripravoval do tlače mi povedal:
„Určite vo svojom článku spomeňte Šidlovského; nevadí, že ho nikto nepozná a že po sebe nezanechal literárne meno. Pre Boha, drahý spomeňte ho – to bol pre mňa najväčší človek a stojí za to, aby jeho meno nezapadlo…“Šidlovskij, podľa rozprávania Dostojevského, bol človek, v ktorom sa stretávalo množstvo rozporov: mal ohromný rozum a talent, ktorý nevyjadril ani jediným písaným slovom (pozn. to nie je pravda, zachovalo sa viacero jeho básní) a ktorý zomrel zároveň s ním, hýrenie a pitie – a postrihnutie na mnícha. Bol tiež na Sibíri, v trestnici; keď ho prepustili, urobil si zo železa svojich pút prsteň, neustále ho nosil a keď zomieral, tak ho prehltol.[4, s.249]
Z diel Dostojevského sa podoba Šidlovského objavuje v poviedke Bytná. Hlavná postava Ordynov je psychologicky a aj svojím zamestaním (slobodný učenec, ktorý pracuje na svojom diele z oboru cirkevných dejín) portrét Šidlovského.[4, s.369]
Nepochybne mal na mladého Dostojevského silný vplyv. Šidlovskij bol prvý z Dostojevského priateľov, ktorých si neobyčajne vážil, hoci tieto vzťahy nevydržali po celý život.
Ku koncu života zvykol Dostojevskij tvár Šidlovského prirovnávať k tvári filozofa Vladimírova Soloviovova.[2, s.47-47]
Zdroje
[1] BURSOV, Boris Ivanovič. Dostojevskij a jeho svět. 1. vyd. Praha: Odeon, 1978.
[2] GROSSMAN, Leonid Petrovič. Cesta Dostojevského. Praha: Stanislav Minařík, 1933.
[3] Dopisy / Fjodor Michajlovič Dostojevskij; z rus. orig. Pis’ma 1-4 vybral, prel. a doslov napísal František Kautman. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966.
[4] F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách / Sest. Č. Větrinskij; Přel. Stanislav Minařík. Praha: Kvasnička a Hampl, 1924.
Externé odkazy
Majak čuvstva i uma Ivana Šidlovskogo
