Sen smiešneho človeka (rus. Сон смешного человека – Son smešnogo čeloveka, ang. The Dream of a Ridiculous Man, čes. Sen směšného člověka, nem. Traum eines lächerlichen Menschen) je poviedka Dostojevského. Vyšla v apríli 1877 v Denníku spisovateľa.
Dej
Rozprávač, ktorý sám o sebe tvrdí, že je „smiešny človek“, sa po niekoľkomesačnom váhaní rozhodne spáchať samovraždu (revolverom). Po ceste domov sa ho pokúsi zastaviť malé dievčatko, ktoré hľadá pomoc pre svoju matku. Rozprávač odmietne. Po príchode do svojej male izby si sadne do kresla a zaspí.
Sníva sa mu, že sa zastrelí a pochovajú ho. Po čase k nemu príde bytosť, ktore pôvod nepozná a zoberie ho na cestu vesmírom. Prídu k planéte, na ktorej žijú ľudia v prvotnej neporušenosti, ako ľudia, ktorí nepoznajú dedičný hriech, ako Adam a Eva. Smiešny človek ich však pokazí – naučí ich klamať a celá spoločnosť sa rozdelí na skupiny, ktoré proti sebe bojujú. Tak ako predtým nepoznali krutosť a ponižovanie, tak teraz sa im to páči a už ani sami nechcú veriť, že to predtým bolo inak.
Náhle sa zobudí, uvedomí si, že šlo o sen. Revolver, ktorým sa chcel zastreliť má stále v rukách. Odloží ho preč, rozhodne sa žiť ďalej a ide hľadať dievčatko, ktoré ho večer žiadalo o pomoc.
Názory
František Kautman upozorňuje na zaujímavú vec: „…keď sa zvedení ľudia na rajskej planéte stali zlými, začali hovoriť o bratstve a humanite a pochopili tieto idey.“[1, s.161]
Michail Bachtin pripomína podobnosť poviedok Bobok a Sen smiešneho človeka, napriek tomu, že sa kompozične líšia[2, s.204], napríklad absenciou dialógov v Sne smiešneho človeka, všetko se odhráva ako vnútorný dialóg, rozprávač sa obracia sám k sebe.[2, s.210-211]
Medzi vplyvmi na štýl a kompozíciu spomína diatribu (pozn. diatriba – duchaplná satirická kázeň starogréc. potulných filozofov, predchodca kazateľského žánru u kresťanov) a spoveď. Ohľadom náplne poviedky tvrdí: „Po tematickej stránke znamená Sen smiešneho človeka bezmála úplnú encyklopédiu kľúčových tém Dostojevského.“[2, s.205-206]
Zdroje
[1] KAUTMAN, František. F.M. Dostojevskij: věčný problém člověka. 2. vyd. Praha: Academia, 2004 ISBN 80-200-1273-7.
[2] BACHTIN, Michail Michajlovič. Dostojevskij umělec: K poetice prózy. 1. vyd. Praha: Československý spisovatel, 1971.
