Hráč (rus. Игрок – Igrok, ang. The Gambler, čes. Hráč, nem. Der Spieler) je román Dostojevského z roku 1866. Dostojevskij tu využíva vlastné skúsenosti patologického hráča rulety a milostné vzplanutie k Apolinaire Suslovovej je predobrazom mučivého vzťahu Poliny a Alexeja.[1, s.133][2, s.103-104]
Okolnosti vzniku
Okolnosti vzniku románu Hráč sú dostatočne zaujímavé na to, aby sa im oplatilo venovať niekoľko riadkov a naštastie sú dobre zachytené v knihe spomienkok Dostojevského manželky Anny Grigorievny.
Plán na román je však o niečo starší než známosť s Annou Grigorievnou, Dostojevskij (ktorý bol vtedy v Ríme s Apolinairou) ho v liste Strachovovi z 18. septembra 1863 opisuje takto:
…hlavná vec je v tom, že všetky jeho životné sily, elán, smelosť pohltila ruleta. Je hráč, ale nie obyčajný hráč, tak ako Puškinov rytier nie je obyčajný lakomec.[3, s.124]
a ďalej pokračuje
Poviedka opisuje, ako už tretí rok hrá v herniach ruletu. Ak Mŕtvy dom (pozn. Zápisky z mŕtveho domu) na seba obrátil pozornosť obecenstva vykreslením trestancov, ktorých nikto pred Mŕtvym domom názorne neukázal, potom táto poviedka určite vzbudí záujem ako názorné a čo najpodrobnejšie vykreslenie hry na rulete. [3, s.124]
V takejto podobe však Hráč nevyšiel, Dostojevskij sa k nemu vrátil až o takmer rok neskôr.
Dňa 10. júla 1864 zomrel Michal Michajlovič Dostojevskij, starší brat Fiodora Michailoviča. Po jeho smrti sa ich spoločný časopis – Vremia ocitol v kritickej situácii. V tejto ťažkej chvíli prijal ponuku podnikateľského špekulanta F.T. Stellovského. [4, s.66] Ten prisľúbil vydanie vybraných spisov za honorár 3000 rubľov, avšak, ďalšou podmienkou bolo dodanie nového románu v rozsahu dvanásť tlačiarenskych archov (iné zdroje uvádzajú ako požadovaný rozsah desať archov[1, s.142]). Konečný termín bol 1. november 1866. Ak by Dostojevskij do tohoto dátumu sľúbené dielo nedodal, mal honorár aj výťažok z vybraných spisov prepadnúť v prospech vydavateľa.
Anna Grigorievna, manželka Dostojevského na zmluvu spomína takto:
Cena 3000 za právo vydania bola celkom zanedbateľná vzhľadom na úspech, ktorý mali Dostojevského romány. Najťažšia podmienka bola dodať nový román do 1. novembra 1866. V prípade nedodržania termínu by Fiodor Michaljlovič platil veľkú pokutu; keby nedodal román ani do 1. decembra toho istého roka, stratil by práva na svoje diela, ktoré by navždy prešli do vlastníctva Stellovského.[5, s.28]
Stellovskij s tým počítal, pretože Dostojevskij v tej dobe písal román Zločin a trest.[6, s.252] Nakoniec sa Dostojevskému podarilo šibeničný termín dodržat a román Hráč dokončiť. Vznikol v rekordne krátkom čase, od 4. októbra do 29. októbra 1866.[5, s.36]
Hráč bolo prvé dielo, na ktorom spolupracovala jeho neskoršia manželka Anna Grigorievna Snitkinová.
Dej
Príbeh rozpráva mladý (25 ročný) Alexej Ivanovič, ktorý je zamestaný ako učiteľ v rodine ovdoveného ruského generála. Generál spolu s deťmi a služobníctvom je na ceste po Európe a momentálne sú v nemeckom kúpeľnom meste Ruletenburg. Rozprávač prežíva búrlivý vzťah s generálovou nevlastnou dcérou – Polinou. Polina Alexaja Ivanoviča trápi a rôznymi príkoriami skúša jeho oddanosť voči nej.
Generál čaká na správu o smrti tety ( v románe ju volajú „babička“), ktorej dedičstvo by mu umožnilo zbaviť sa dlhov a vziať si za manželku francúzsku kurtizánu Blanche (do ktorej je bláznivo zamilovaný). Babička nečakane prichádza do Ruletenburgu, čo generála veľmi zaskočí. Výstredná stará dáma vyskúša aj ruletu a napriek radám Alexeja Ivanoviča, aby nehrala v nej prehrá 100 000 frankov.
Polina, ktorá súrne potrebuje 50 000 frankov dáva Alexojovi Ivanovičovi peniaze na ruletu aby pre ňu vyhral. Najprv sa mu nedarí, neskôr mu je, ale hráčske štastie naklonené a vyhrá veľkú sumu.
Polina však peniaze odmietne a odchádza od neho. Následne dostáva ponuku od Blanche na cestu do Paríža. Blanche sa v Paríži (keď je už jasné, že babička je veľmi chorá) vydá za generála. Polina uteká za Astleym. Alexej Ivanovič, ktorý peniaze premrhal s Blanche a jeho láska k Poline ostala neopätovaná sa stáva patologickým hráčom rulety.
Na konci príbehu mu Astley povie, že Polina ho vždy milovala.
Názory
Michail Bachtin o románe Hráč napísal:
S trochu iným odtieňom karnevalizácie sa stretávame v poviedke Hráč. Vykresľuje život „našich v cudzine“, čo je zvláštna kategória, ktorej Dostojevskij venoval značnú pozornosť. Sú to ľudia odtrhnutí od rodnej zeme a vlastného ľudu, ktorých životný štýl sa začína rozchádzať so životom ľudí vo vlasti, ktorých správanie už nie je určované postavením aké mali doma, nie sú už spätí s prostredím, z ktorého vyšli. Generál, domáci učiteľ v generálovom dome (hlavný hrdina poviedky), dobrodruh de Grieux, Polina, kurtizána Blanche, Angličan Astley a ďalší sa tak stretli v nemeckom mestečku Ruletenburg, pôsobia dojmom karnevalového kolektívu, ktorý sa cíti do istej miery nezávislý na normách a zvykoch obyčajného života. Ich konanie a vzťahy tým nadobúdajú neobvyklý, výstredný a škandálny ráz (sú to ľudia žijúci v atmosfére permanentného škandálu).
Po druhé život opisovaný v poviedke sa točí okolo rulety. Táto okolnosť má kľúčový význam a určuje špecifický odtieň karnevalizácie v tomto diele.
…V silne karnevalizovanej atmosfére sa plne prejavujú aj charaktery hlavných hrdinov poviedky – Alexeja Ivanoviča a Poliny, charaktery dvojtvárne, krízové, nehotové, výstredné, schopné tých najprekvapivejších, úplne nepredvídateľných činov.[7, s.235-236]
František Kautman si všíma búrlivého vzťahu Alexaja Ivanoviča a Poliny:
V prípade Alexeja Ivanoviča a Poliny sa ťažko dá povedať, že ich vzájomný vzťah je striedaním lásky a nenávisti. Je to skôr akýsi zmiešaný cit, ktorý zahrňuje oba póly s rovnakou silou súčasne a pre ktorý by bolo potrebné zvoliť nejaký nový názov.[8, s.113]
Okrem roviny milostných vzťahov je v románe dôležité aj vykreslenie psychológie hráča rulety. Všetky význačné postavy v románe hrajú ruletu a od výhier sú do značnej miery závislí.
Radko Pytlík píše:
V novele Hráč zachytil európsky vzdelaný spisovateľ rysy profesionálneho hráča, ktorému sa ruleta stala jeho údelom. Akoby poskakujúca gulička rulety hypnotizovala celú jeho nervovú sústavu. Tento Rus prepadá hre démonicky, vášnivo a mysticky; akoby sa mu riziko hry malo stať osudom. Bystrému pozorovateľovi Dostojevskému nezostalo utajené, že hrá má tie isté alebo podobné parametre ako láska. Je nepokojná, vrtošivá, vratká. Rozhodujúce sú povahové rysy a vlastnosti, ktoré obvykle zostávajú navonok utajené a skryté.
Lásku ani hru nemožno vypočítať a každý pokus spútať ju končí krachom.[4, s.73]
Zdroje
[1] GROSSMAN, Leonid Petrovič. Cesta Dostojevského. Praha: Stanislav Minařík, 1933.
[2] BEM, Alfred Ljudvigovič. Tajemství osobnosti Dostojevského: několik kritických kapitol. Praha: Jan Otto, 1928.
[3] Dopisy / Fjodor Michajlovič Dostojevskij; z ruského originálu … vybral, přeložil a doslov napsal František Kautman. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966.
[4] PYTLÍK, Radko. F.M. Dostojevskij: život a dílo. 1. vyd. Praha: Emporius, 2008 ISBN 978-80-86346-13-7.
[5] DOSTOJEVSKÁ, Anna Grigorievna. Spomienky. 1. vyd. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1981.
[6] BURSOV, Boris Ivanovič. Dostojevskij a jeho svět. 1. vyd. Praha: Odeon, 1978.
[7] BACHTIN, Michail Michajlovič. Dostojevskij umělec: K poetice prózy. 1. vyd. Praha: Československý spisovatel, 1971.
[8] KAUTMAN, František. F.M. Dostojevskij: věčný problém člověka. 2. vyd. Praha: Academia, 2004 ISBN 80-200-1273-7.
