Biele noci (rus. Белые ночи – Belyje noči, ang. White Nights, čes. Bíle noci, nem. Weiße Nächte) je novela, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1848. Je písaná v prvej osobe (ich forma). Rozpráva príbeh lásky petrohradského samotárskeho, osamelo žijúceho „rojka“, ktorý sa zamiloval pri náhodnom stretnutí do Nastenky. Stretávajú sa a postupne Nastenka zisťuje, že rozprávačovi nie je ľahostajná. V poslednú noc sa jej však vracia snúbenec a tak mu dá prednosť pred rozprávačom. Rojko sa naspäť sťahuje do samoty. Nie je však na Nastenku nahnevaný. Naopak, je rád že mu robila spoločnosť tých niekoľko nocí a cíti za to voči nej vďačnosť.
Zo strany rozprávača je to platonický, schillerovský cit; čo je typické pre Dostojevského rané diela.[1, s. 108] Biele noci sú najlyrickejší príbeh romantický milostný príbeh aký vôbec Dostojevskij napísal. V istom zmysle tvorí hrdina z Bielych nocí protiklad človeka z podzemia zo Zápiskov z podzemia. Zatiaľ čo rojko z Bielych nocí sa k čitateľovi obracia láskavo ako k dobrému priateľovi, človek z podzemia sa s čitateľom háda, ironizuje. Jeho reč je kostrbatá, až hovorová.
Jermilov o tomto diele píše:
„Biele noci obsahovali v sebe zvláštnu jasnú atmosféru sna o štastí, atmosféru sna fantastického, mamivého a chimérického, ako sú tie noci samotné; bola to skutočná báseň v próze, z ktorej šla ľútosť za pravým životom, ktorého boli ľudia zbavení a ktorý bol nahradený neplodným, samotárskym snívaním; a bolo to rozprávanie o hlbokej abnormálnosti a zvrátenosti podobného snívania, o potlačení skutočného života a o tom, ako je nemožné aby sa samotársky rojko vrátil ku skutočnosti; bol to čarovný obraz drahého dievčaťa, plného života a lásky, ktorý zostáva iba mámivým preludom, ktorý človeka na chvíľu zlákal; vanula z nich horká poézia Petrohradu.“[2, s.84]
V podobnom zmysle sa vyjadril aj český autor Radegast Parolek:
„V istom zmysle sú Biele noci naplnené krehkou poéziou letnej severskej prírody a nehou krištáľovo čistých, nesebeckých mladých srdcí, milujúcich až k sebaobetovaniu, dokonca ešte silnejsie a básnickejšie než Biedni ľudia. Postava mladého rojka túžiaceho po bratstve ľudí je silne autobiografická. To sám Dostojevskij, sa smutne pýta, prečo ľudia nežijú ako bratia a sestry. Poézii krátkeho šťastia zodpovedá krátkodobá krása rozprávkovo krásnych, bielych nocí severu. Autor akoby vravel: Ako krásny je život na zemi, keby všetci ľudia boli tak dobrí , nežní a ľudskí ako moji hrdinovia.“[3, s.33-34]
Zdroje
[1] KAUTMAN, František. F.M. Dostojevskij: věčný problém člověka. 2. vyd. Praha: Academia, 2004 ISBN 80-200-1273-7.
[2] JERMILOV, Vladimir Vladimirovič. F.M. Dostojevskij. 1. vyd. Praha: Československý spisovatel, 1957.
[3] PAROLEK, Radegast. F.M. Dostojevskij. 2. vyd. Praha: Orbis, 1964.
