Biedni ľudia (rus. Бедные люди – Bednyje ľudi, ang. Poor Folk resp. niekedy Poor People, čes. Chudí lidé, nem. Arme Leute) je prvé literárne dielo Fiodora Michajloviča Dostojevského (pozn. prvé uverejné dielo Dostojevského je preklad románu od Honoré de Balzaca Eugénia Grandetová, vôbec prvé diela sú nezachované pokusy o drámu Mária Stuartová a Boris Godunov). Ide o krátky román vo forme listov medzi Makarom Alexandrovičom Devuškinom a Varvarou Alexejevnou Dobroselovou.
Okolnosti vzniku
Vznik románu je tažké presne stanoviť. Hypotéza jedného z Dostojevského spolužiakov na inžinierskej škole (známy maliar Konstatnin Aleksandroviš Trutovskij), že už v tejto dobe (rok 1841) písal Biednych ľudí[2, s.101] nie je prijímaná.[3, s.58]
Prvýkrát ho Dostojevskij spomína v liste staršiemu bratovi Michailovi z 30. septembra 1844,[1, s. 22] (niekedy sa chybne ako napríklad v [2, s.328] udáva dátum 30. október). Prepracoval ho viac ráz, respektíve, ak máme byť presný, tak päťkrát.[3, s.58] Prvá verzia bola dokončená v novembri 1844, v decembri toho istého roku ho prerobil a vo februári 1845 ho prepísal znova.[4, s.14] Posledná, definitívna verzia vznikla za jedinú noc.[5, s.25] V liste bratovi Michailovi zo 4. mája 1845 o nej Dostojevskij píše:
Ten môj román, od ktorého sa nikaho nemôžem odtrhnúť mi dal toľko práce, že keby som to vedel dopredu, tak by som sa do neho nebol vôbec púšťal. Zmyslel som si ešte raz ho opraviť, každopádne je to lepšie; takmer dvojnásobne tým získal. Teraz je už ale dokončený a táto úprava bola posledná. Sľúbil som si, že sa ho viac nedotknem. Prvotiny vždycky majú taký údel: donekonečna ich prerábaš.[1, s.22]
Dej
Dej je zameraný na ľúbostný vzťah Makara Devuškina a Varvary (Várenky) Dobroselovej. Ide o príbeh ponížených, urazených a utláčaných ľudí v prostredí veľkomesta, ktoré vzniklo z vôle jediného človeka – imperátora Petra I. Makar je starnúci úradník (ktorého je na mieste porovnávať s Akakijom Akakievičom z Gogoľového Plášťa) . Na rozdiel od Gogoľa sa Dostojevskij venuje drobnokresbe charakterov a vnútorného života, silné sociálne cítenie a lásku k trpiacim majú obaja autori spoločnú. Várenka je omnoho mladšie dievča – sirota. Obaja sú natoľko chudobní, že prípadné spoločné manželstvo nie je možné. Várenka nakoniec príjíma ponuku na sobáš od Bykova, hoci vie, že nebude s ním štastná. Je si vedomá, že ju Bykovova surovosť časom pripraví o zdravie. Ako sirotu bez prostriedkov by ju však čakal osud prostitútky.
Prijatie
Rukopis diela si prečítali najprv Nekrasov spoločne s Dmitrijom Grigorovičom (v máji 1845).[4, s.15] Obaja boli novým dielom natoľko nadšení, že neváhali neskoro v noci prísť a zobudiť Dostojevského v jeho byte.[5, s. 25] Svoje uznanie autorovi vyslovil aj obávaný kritik naturálnej školy Vissarion Grigorievič Belinskij a predpovedal mu veľkú budúcnosť.[6, s.15] Dostojevskij Biednych ľudí prisľúbil do Petrohradského zborníku, ktorý zostavil a vydal Nikolaj Nekrasov. Zborník vyšiel 15. januára 1846. Dostojevského porovnávali s Gogoľom, respektíve ho kládli na jeho úroveň – čo predstavovalo neobyčajné ocenenie Dostojevského prvotiny a raketový nástup vo svete literatúry.
Sám Gogoľ bol v hodnotení omnoho opatrnejší. V liste A.M. Vjelgorskej píše „Biednych ľudí som ešte len začal čítať, prečítal som asi tri strany a pozrel som sa do stredu, aby som videl fortieľ v reči spisovateľa… Autor Biednych ľudí prezradzuje nadanie, voľba námetov hovorí v prospech jeho duševných kvalít, ale tiež je zrejmé, že je ešte mladý. Je ešte dosť urozprávaný a málo do seba sústredený; všetko by bolo omnoho živšie a silnejšie, keby to bolo hutnejšie.“[7, s.78]
Názory
Andrej Červeňák:
…román Biedni ľudia je fakticky románom dvoch osamelých ľudských bytostí, ktoré sa pokúšajú nadviazať spojenie medzi sebou a svetom prostredníctvom čítania Puškinových a Gogoľových diel. Hrdina Biednych ľudí Makar Devuškin prijíma Puškinovho Vyrina z poviedky Staničný dozorca, ale Gogoľovho Akakija Akakijeviča z novely Plášť odmieta. Nepáči sa mu, že je to človek, ktorý nemá takmer nijaké ambície a ľudské túžby (túžba po plášti je primárnou ľudskou potrebou, ktorá ešte ničím podstatným neodlišuje človeka od zvieraťa), že je akousi odlomenou halúzkou bez pocitu súdržnosti a zodpovednosti za človeka, spoločnosť, ľudstvo ako jednotný strom. Dostojevskij vstupuje do literatúry v znamení tzv. „naturálnej školy“ (jej hrdinom bol „malý človek“ – zo špinavých ulíc a verejných zhromažďovísk, jej literárnym žánrom bola spočiatku fyziologická črta s učiteľom Gogoľom s jeho kritickým vzťahom ku skutočnosti), ale zároveň pociťuje jej ohraničenosť a istú obmedzenosť. Človek naturálnej školy bol príliš prikovaný k prostrediu, príliš determinovaný jeho sociálnou mizériou (odlomenou halúzkou, ako sa vyjadruje Makar Devuškin), ktorá ho úplne pohltila a sformovala podľa svojho obrazu. Dostojevskij odmieta monodimenziálnosť človeka, jeho sociálny monodetermizmus. Nadväzuje na Puškina a Gogoľa, ale zároveň s nimi (predovšetkým s Gogoľom) polemizuje: vychádza z „naturálnej školy“, ale súčasne ju zvnútra rozleptáva.[8, s.77]
Zdroje
[1] Dopisy / Fjodor Michajlovič Dostojevskij; z ruského originálu … vybral, přeložil a doslov napsal František Kautman. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966.
[2] F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách / Sest. Č. Větrinskij; Přel. Stanislav Minařík. Praha: Kvasnička a Hampl, 1924.
[3] GROSSMAN, Leonid Petrovič. Cesta Dostojevského. Praha: Stanislav Minařík, 1933.
[4] BLÍZIKOVÁ, Lucia. Ideálne ako tragické. (F.M. Dostojevskij – Idiot). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. Filozofická fakulta. Katedra rusistiky, 2006 61 s. Vedúci diplomovej práce prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc.
[5] PYTLÍK, Radko. F.M. Dostojevskij: život a dílo. 1. vyd. Praha: Emporius, 2008 ISBN 978-80-86346-13-7.
[6] ANTOŠ, Michal. Dostojevskij na Slovensku: F. M. Dostojevskij v zrkadle slovenskej publicistiky. 1. vyd. Nitra: Garmond, 2009 ISBN 978-80-891-48-50-9.
[7] BURSOV, Boris Ivanovič. Dostojevskij a jeho svět. 1. vyd. Praha: Odeon, 1978.
[8] ČERVEŇÁK, Andrej. Človek v literatúre : Dostojevskij a súčasná literárna veda. 1. vyd. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1986.
