Bobok (rus. Бобок – Bobok, ang. Bobok, čes. Bobek, nem. Bobok) je poviedka z roku 1873. Vyšla v Denníku spisovateľa (ktorý vtedy vychádzal ako príloha časopisu Graždanin).[1, s. 438]
Dej
Poviedka má jednoduchý dej. Rozprávač a hlavný hrdina Ivan Ivanovič sa po pohrebe prechádza po cintoríne. Sadne si na lavičku a vychutnáva pokoj a ticho pietneho miesta. Zrazu si uvedomí, že počuje hlasy znejúce z hrobov. Mŕtvi ľudia si v hroboch uchovajú ešte nejaký čas po smrti vedomie a môžu spolu rozprávať. V rámci debaty, jeden z nich navrhne: po smrti sa už nemajú za čo hanbiť a teda môžu si povedať všetko čo počas života robili – či dobré alebo zlé, neexistujú pre nich žiadne bariéry ani morálne či akékoľvek iné. V tej chvíli rozprávač kýchne a všetci zosnulí stíchnu.
František Kautman:
„Bobok je ironická satira na veľkomestskú spoločnosť a vôbec také spoločenské mechanizmy, ktorých je klamstvo synomymom života alebo aspoň životného úspechu.“[2, s.173]
Michail Bachtin (pozn. popredný literárny kritik, tvorca teórie polyfonického románu) prirovnáva Bobok a Sen smiešneho človeka k starovekému žánru menippskej satiry (pozn. Encyklopedie antiky k heslu menippská satira uvádza: „literárna forma, v ktorej sa strieda humor s vážnosťou a próza býva občas prerušovaná veršami.“[3, s. 377]). Bachtin:
„Sotva sa dopustíme omylu ak Bobok vyhlásime za jednu z najväčších, najhlbších a najodvážnejších menippoských satír v celej svetovej literatúre.“[4, s. 188] Ďalej uvádza: „Drobný niekoľko stranový Bobok – jedna z najkratších próz Dostojevského predstavuje takmer čosi ako mikrokozmos celej jeho tvorby. Vo zvlášť ostrej a obnaženej podobe tu vystupujú najzávažnejšie idey, témy a obrazy spisovateľovho predchádzajúceho i neskoršieho diela: idea, že „všetko je dovolené“, ak neexistuje Boh a nesmrteľnosť duše (jeden z hlavných obrazov idei u Dostojevského vôbec); téma, ktorá je s týmto obrazaom úzko spätá t.j. téma spovedi bez pokánia a téma najnehanblivejšej pravdy, prechádzajúca celou jeho tvorbou od Zápiskov z podzemia; téma posledných okamžikov ľudského vedomia (v iných autorových prózach spätá s témou popravy a samovraždy); téma vedomia na pokraji šialenstva; téma nízkej zmyselnosti, ktorá prenikla do vyšších oblastí vedomia a myslenia; téma úplnej prázdnoty a skazenosti života nezakoreneného v ľude a odtrhnutého od ľudovej viery, a podobne – a všetky tieto témy a idey sú vo zvlášť koncentrovanej a obnaženej forme obsiahnuté do zdanlivo tesného rámca tejto poviedky.“[4, s. 197-198]
Zdroje
[1] BURSOV, Boris Ivanovič. Dostojevskij a jeho svět. 1. vyd. Praha: Odeon, 1978.
[2] KAUTMAN, František. F.M. Dostojevskij: věčný problém člověka. 2. vyd. Praha: Academia, 2004 ISBN 80-200-1273-7.
[3] SVOBODA, Ludvík, a kol. Encyklopedie antiky. 1. vyd. Praha: Academia, 1977.
[4] BACHTIN, Michail Michajlovič. Dostojevskij umělec: K poetice prózy. 1. vyd. Praha: Československý spisovatel, 1971.
