Ivan Nikolajevič Šidlovskij

Šidlovskij bol človek búrlivej povahy, predstaviteľ básnika-filozofa tridsiatych rokov 19. storočia. Po usídlení na rodinnom statku prestal písať verše a začal pracovať na dejinách ruskej cirkvi. Ani toto však plne neuspokojovalo jeho génia a tak sa v päťdesiatych rokoch (19. storočia) vydal do Valujského kláštora. Z kláštora po nejakom čase odišiel na púť do Kyjeva. Tu mu jeden zo starcov monastiera odporučil, aby sa vrátil domov na rodinný statok a tam sa usadil. Šidlovskij dal na jeho radu. Stále si však uchoval niektoré zvláštne črty, napríklad stále chodil v mníšskom odeve.

Bol mužom kontrastov: obdobia hlbokej viery sa v ňom striedali s časmi, keď bol plný pochybností a skepsy. V niektorých obdobiach zanedbával správu statku a oddával sa hýreniu spolu s dôstojníkmi cárskej armády. Obdobie hýrenia zasa kedykoľvek mohlo vystriedať obdobie putovania po kláštoroch a pútnických miestach, kde vďaka svojim vedomostiam, nepopierateľnej charizme a daru reči upútaval pozornosť pútnikov aj mníchov.

Zomrel 14. júna 1872 na svojom statku.

Súvislosť s Dostojevským

Šidlovskij mal na mladého Dostojevského počas jeho štúdia veľký vplyv. Boli dôverní priatelia. Napríklad v liste bratovi Michailovi z 1. januára 1840 (pravdepodobne už potom, čo Šidlovskij odišiel z Petrohradu) o Šidlovskom píše:

Žil rok v Petrohrade a bez práce a služby.  – Boh vie prečo tu žil; nebol predsa zámožný aby mohol žiť v Petrohrade pre svoje potešenie. – Ale je vidieť, že práve preto prišiel do Petrohradu, aby mohol niekam utiecť. – Stačí na neho pozrieť: veď je to mučeník. Celý vyschnutý, líca prepadnuté, oči lesklé, suché a plamenné. Duchovná krása jeho tváre sa vystupňovala súčasne s úpadkom krásy fyzickej. – Trpel! Tažko trpel. Bože môj, tak veľmi miluje akési dievča (myslím, že sa volá Mária). – Za kohosi sa vydala. – Bez tejto lásky by nebol čistý, nebol by žrec poézie… Keď som sa vkrádal k nemu do úbohého bytu, pripomenul som si niekedy za zimného večera (napr. presne pred rokom) smutnú zimu Onegina v Petrohrade (8. kapitola). Lenže predo mnou nebola chladná bytosť, plamenný rojko proti svojej vôli, ale nádherná, vznešená bytosť, presný portrét človeka, ako nám ho vytvoril sám Shakespeare a Schiller; bol však už vtedy zrelý k tomu, aby prepadol mračnej mánii byronovských charakterov. – Často sme s ním presedeli celé večery, rozprávajúc bohvie o čom! Jasná, otvorená, čistá duša! Nemôžem zadržať slzy, keď si spomeniem na minulosť.
…
Keď som sa vrátil z tábora, bývali sme spolu málokedy. Pri poslednej schôdzke sme sa prechádzali v Jekateringofe. Ó, ako sme spolu strávili tento večer! Spomínaš si na náš život v zime, keď sme debatovali o Homérovi, Shakenspearovi, Hoffmannovi, o ktorom sme toľko hovorili, toľko sme ho čítali. Rozprávali sme o nás, o minulom živote, o budúcnosti, o tebe, môj milý. – Teraz už dávno odišiel a nie je o ňom ani potuchy! Žije? Jeho zdravie bolo podlomené; ó napíš mu. [3, s.15-16]

V literatúre sa ich známosť kladie do rokov 1838-1840 (do Šidlovského odchodu z Petrohradu). Aj neskôr (aspoň príležitostne) boli spolu v písomnom kontakte. Existuje zmienka ako sa Dostojevskij chystal napísať mu po návšteve Šidlovského brata na jar 1846.[3, s.29]

V spomienkach na Dostojevského sa meno Šidlovského spomína napríklad u Vsevoloda Soloviova. Píše:

Rozprával mi medzi iným o jednom človeku, ktorý mal na neho najsilnejší vplyv. Bol to nejaký Šidlovskij. Po niekoľkých rokoch, keď som prosil Dostojevského, aby mi povedal niektoré životopisné a chronologické správy pre článok o ňom, ktorý som pripravoval do tlače mi povedal:
„Určite vo svojom článku spomeňte Šidlovského; nevadí, že ho nikto nepozná a že po sebe nezanechal literárne meno. Pre Boha, drahý spomeňte ho – to bol pre mňa najväčší človek a stojí za to, aby jeho meno nezapadlo…“

Šidlovskij, podľa rozprávania Dostojevského, bol človek, v ktorom sa stretávalo množstvo rozporov: mal ohromný rozum a talent, ktorý nevyjadril ani jediným písaným slovom (pozn. to nie je pravda, zachovalo sa viacero jeho básní) a ktorý zomrel zároveň s ním, hýrenie a pitie – a postrihnutie na mnícha. Bol tiež na Sibíri, v trestnici; keď ho prepustili, urobil si zo železa svojich pút prsteň, neustále ho nosil a keď zomieral, tak ho prehltol.[4, s.249]

Z diel Dostojevského sa podoba Šidlovského objavuje v poviedke Bytná. Hlavná postava Ordynov je psychologicky a aj svojím zamestaním (slobodný učenec, ktorý pracuje na svojom diele z oboru cirkevných dejín) portrét Šidlovského.[4, s.369]

Nepochybne mal na mladého Dostojevského silný vplyv. Šidlovskij bol prvý z Dostojevského priateľov, ktorých si neobyčajne vážil, hoci tieto vzťahy nevydržali po celý život.

Ku koncu života zvykol Dostojevskij tvár Šidlovského prirovnávať k tvári filozofa Vladimírova Soloviovova.[2, s.47-47]

Zdroje

[1] BURSOV, Boris Ivanovič. Dostojevskij a jeho svět. 1. vyd. Praha: Odeon, 1978

[2] GROSSMAN, Leonid Petrovič. Cesta Dostojevského. Praha: Stanislav Minařík, 1933

[3] Dopisy / Fjodor Michajlovič Dostojevskij; z rus. orig. Pis’ma 1-4 vybral, prel. a doslov napísal František Kautman. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966

[4] F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách / zostavil Č. Větrinskij; preklad Stanislav Minařík Praha: Kvasnička a Hampl, 1924

Externé odkazy

Majak čuvstva i uma Ivana Šidlovskogo

Stal členom malého krúžku horliteľov za pravu zbožnosť. V roku 1652 sa stal protopomom (čo je archaický výraz, v súčasnosti je to protojerej) v meste Jurievec-Povolskij. V roku 1653 sa postavil na čelo tradicionalistov, ktorí protestovali proti zavedeniu cirkevných reforiem patriarchu Nikona. Za toto bol na desať rokov poslaný na vyhanstvo na Sibír spolu so svojou rodinou.[2, s. 141]

Kvôli svojmu odporu a nasadeniu bol v roku 1667 exkomunikovaný a odsúdený na trest smrti upálením. Dňa 14. apríla 1682 bol rozsudok vykonaný.[2, s. 142]

Dielo

Z diela je najvýznamnejší jeho životopos Житие протопопа Аввакума, им самим написанное – Žitije protopopa Avvakuma, im samim napisannoje.

Ide o staroruské dielo, ktoré predstavuje vrchol v rámci žánru hagiografie. Život protopopa Avvakuma, ktorý sám napísal vznikol počas vyhnanstva v Pustozersku. Forma epištole, teda rozprávania blízkemu priateľovi, sa mieša s hagiografickým príbehom, traktátom o viere a realisticky podanými príbehmi z putovania.[3, s.85]

Zachoval sa v troch mierne odlišných redakciach.

Po slovensky vyšiel pod názvom Život protopopa Avvakuma, ktorý sám napísal (Avvakum, Petrovič. Život protopopa Avvakuma, ktorý sám napísal. Bratislava : Tatran, 1976) a po česky ako súbor životopisu, výberu z listov a iných diel (Avvakum, Petrovič. Život protopopa Avvakuma, jím samým sepsaný a jiná jeho díla. Praha : Odeon, 1975).

Súvislosť s Dostojevským

Dostojevskij sa podľa svedectva svojej druhej manželky o starovercov zaujímal (hoci nespomína žiadne ďalšie podrobnosti).[4, s.174]

Semion Afanasievič Vengerov (ruský kritik a historik literatúry), ktorý bol na jednom z autorských čítaní Dostojevského napísal:

…poslucháči celkom podliehali hypnotickej moci toho uštvaného, nevábneneho starčeka s prenikavým pohľadom kamsi do neznáma upretých očí, planúcich mystickým ohňom a pravdepodobne rovnakou žiarou akou kedysi svietili oči protopopa Avvakuma.[5, s.368-369]

Toto dobre korešponduje s prenikavým pohľadom Dostojevského, ktorého si aj sám bol dobre vedomý.[5, s.365]

V svojich dielach ho spomína napríklad v Denníku spisovateľa, hoci ide o malú zmienku pri problémoch prekladov diel z ruštiny do iných jazykov (konkrétne píše o francúzštine).[6, s.468]

Zdroje

[1] KOVAČIČOVÁ, Oľga, a kol. Slovník ruskej literatúry 11.-20. storočia. 1. vyd. Bratislava: Veda, 2007 ISBN 978-80-224-0967-4

[2] FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. 1. vyd. Olomouc: Refugium Velehrad-Roma, 2010 ISBN 978-80-7412-019-0

[3] MACURA, Vladimír, a kol. Slovník světových literárních děl. 1. vyd. Praha: Odeon, 1988

[4] DOSTOJEVSKÁ, Anna Grigorievna. Spomienky. 1. vyd. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1981

[5] BURSOV, Boris Ivanovič. Dostojevskij a jeho svět. 1. vyd. Praha: Odeon, 1978

[6] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič. Deník spisovatele. I. Praha: Odeon, 1977

• Avvakum
• Vissarion Grigorievič Belinskij
• Jakov Petrovič Butkov
• Epocha
• Ernst Theodor Wilhelm Hoffmann
• Alexej Stepanovič Chomiakov
• Marija Dmitrijevna Isajevová
• jurodivý
• Michail Nikiforovič Katkov
• Anna Vasilievna Korvin-Krukovská
• Apollon Nikolajevič Majkov
• naturálna škola
• Nikolaj Alexejevič Nekrasov
• Otečestvennyje zapiski
• Ivan Ivanovič Panajev
• Michail Vasilievič Petraševskij
• petrašovci
• Alexej Feofilaktovič Pisemskij
• počvenničestvo
• Edgar Allan Poe
• Russkij vestik
• Severnaja pčela
• Friedrich Schiller
• slavianofilstvo
• Anna Grigorievna Snitkinová
• Vladimir Sergejevič Soloviov
• Sovremennik
• Nikolaj Alexandrovič Spešnev
• Nikolaj Nikolajevič Strachov
• Apollinarija Prokofievna Suslovová
• Ivan Nikolajevič Šidlovskij
• Tichon Zadonskij
• Lev Nikolajevič Tolstoj
• Ivan Sergejevič Turgenev
• Vremia
• západníctvo

Prvorepublikové knihy častokrát vychádzali dvoch variantoch: v pevnej a mäkkej väzbe (v západnej Európe to pretrvalo dodnes). Práve tie mäkké častokrát vychádzali tak, že ich bolo potrebné rozrezať. Ak máte štastie, tak sa vám podarí natrafiť na ešte nerozrezané, vyše osemdesiatročné exempláre.

V najväčšom slovenskom antikvariáte v Leopoldove bol istý čas Dostojevskij dokonca najpredávanejší autor (denník Pravda, 16.8.2006). V prípade, že sa chystáte objednávať knihy v českých antikvariátoch (čo sa oplatí najmä preto, že po slovensky nevyšli všetky Dostojevského diela) pripravte sa na vysoké poštovné (okolo 250 Kč) a v prípade, že platíte na dobierku, tak Slovenská pošta si účtuje za platbu do zahraničia poplatok 4 alebo 6 EUR. Je preto výhodnejšie ak môžete platiť bankovým prevodom (najmä v prípade, že platíte z českej banky alebo máte vy aj antikvariát účet v ČSOB), pozor však na výšku bankových poplatkov (bankové poplatky pri medzištátnej platbe platíte za odosielajúcu aj prijímajúcu banku vy, nie antikvariát).

V prípade, že máte záujem o všetky Dostojevského diela v jednej edícii tak zháňajte Dostojevského diela, ktoré vyšli vo vydavateľstve Kvasnička a Hampl v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v 38 zväzkoch. V medzivojnovom období neexistovala v žiadnom jazyku okrem ruštiny úplnejšia edícia (ani v nemčine, angličtine či francúštine).

Роман в девяти письмах - Roman v deviati pismach doslovne Román v deviatich listoch (ang. A Novel in Nine Letters alebo Novel in Nine Letters, čes. Román v devíti dopisech, nem. Eine Novelle in neun Briefen) je krátke satirické dielo Fiodora Michajloviča Dostojevského, písané (ako už názov napovedá) vo forme listov. Vyšlo v roku 1847 v časopise Sovremennik.[1, s.65] Napísal ho však o niečo skôr, na konci roku 1845. Pôvodný zámer bol publikovať ho v pripravovanom satirickom almanachu Зубоскал – Zuboskal (v preklade “Posmievači”), ktorý však nevyšiel.[2, s.26] Okrem Biednych ľudí ide o jediné Dostojevského dielo písané vo forme listov. Rozsah je asi polovica tlačového hárku, teda približne 8 strán (okolo 18 000 znakov, vrátane medzier). Dostojevskij ho napísal za jedinú noc, po návšteve Nekrasova.[2, s.26]

Dej

Prostredníctvom deviatich listov, ktoré si posielajú Ivan Petrovič a Peter Ivanovič dôjde medzi kolegami a priateľmi k roztržke. Príčinou je vzájomné nepochopenie a neschopnosť osobne sa stretnúť a vyjasniť si sporné otázky (požičanie menšej sumy peňazí, príliš časté návštevy Jevgenija Nikolajeviča u Ivana Petroviča a podobne). Na posledných stranách tohoto dielka sa vyskytuje narážka, že Jevgenij Nikolajevič bol viac než v priateľskom zväzku s manželkami Ivana Petroviča a Petra Ivanoviča.

Názory

V literatúre o Dostojevskom a jeho diele sa Roman v deviati pismach spomína veľmi zriedkavo. Zmienka je napríklad u Kirpičnikova, ktorý považuje za „najslabšie a bezfarebné“ [3, s.33] spomedzi ostatných diel tohoto obdobia ako Gospodin Procharčin, Slabé srdce a ďalšie.

V inej literatúre je Roman v deviati pismach iba zaradený medzi ostatné Dostojevského poviedky z tohoto obdobia a ponechaný bez podrobnejšieho komentára, pozri [4, s.27].

Zdroje

[1] F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách / zostavil Č. Větrinskij ; preklad Stanislav Minařík Praha: Kvasnička a Hampl, 1924

[2] Dopisy / Fjodor Michajlovič Dostojevskij ; z rus. orig. Pis’ma 1-4 vybral, prel. a doslov napísal František Kautman. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966

[3] KIRPIČNIKOV, Aleksandr Ivanovič. Dostojevskij a Pisemskij: pokus o srovnávací charakteristiku. Prostějov: J.F. Buček, 1918

[4] PYTLÍK, Radko. F.M. Dostojevskij: život a dílo. Praha: Emporius, 2008 ISBN 978-80-86346-13-7

V hodnotení a prístupe k Dostojevského je Bem ovplyvnený psychoanalýzovu, určite však nezachádza do extrémov (sám tvrdí: „Opatrné priblíženie metódam Freudovej školy môže dať neočakávané výsledky“). Na podrobnejšie spracovanie si vybral z Dostojevského diel tie menšie: Večný manžel, Bytná  (v slovenčine vyšla pod názvom Katarína) a Hráč; medzivojnovom období šlo o málo známe poviedky Dostojevského.

V prílohe je osobitne vzácna vec: český preklad fragmentov z denníka a listov Dostojevského priateľky, ktorou bola Apollinarija Prokofijevna Suslovová. Väčšina z nich pochádza z obdobia stretnutí s Dostojevským v Paríži a následnej spoločnej cesty po Taliansku (august-október 1863). Niekoľko ďalších je neskoršieho dáta (do roku 1865).

V slovenskej literatúre sa s touto knihou mohol oboznámiť čitateľ v už roku 1928, keď vyšla v Slovenských pohľadoch jej recenzia (PLETNEV, Rostislav. „A.L.Bém: Tajemství osobnosti Dostojevského, Recenzia“ in Slovenské pohľady. 9-10, 1928 č.6-8, s.692-694).

Obsah

• 1. Prof. dr. Emil Svoboda: Úvod
• 2. Tajemství osobnosti Dostojevského
• 3. Rozvíjení snu („Věčný manžel“)
• 4. Dramatisace blouznění („Bytná“)
• 5. „Hráč“
• 6. Příloha: Z deníku A. P. Suslovové
• 7. Poznámky

Bibliografický záznam

• BEM, Alfred Ljudvigovič. Tajemství osobnosti Dostojevského : několik kritických kapitol. Praha : J. Otto, [1928]

Legenda o velikém hříšníkovi: Život Dostojevského

Nejde o tradičný zborník, teda o jednotlivé tématické príspevky viacerých autorov. Ide o koláž dokumentov, úryvkov z listov, výrokov súčasníkov o Dostojevskom, jeho živote a diele. Zborník zostavil Ladislav Zadražil a preložil ho spolu s Milušou Zadražilovou.  Autorom doslovu je Radegast Parolek, záverečnú poznámku napísal Ladislav Zadražil. V knihe sú použité kresby Vlatislava Hofmana, ktoré sa vzťahujú k téme Dostojevskij.

Tento zborník v podstatne takmer po päťdesiatych rokoch nadviazal na knihu F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách, na čo výslovne v doslove upozorňuje Radegast Parolek.

Obsah

• Sága rodu
• Výrostek a Karamazovovi
• Slabé srdce
• Dvojník
• Spiknutí snílků
• Semjonovská pláň
• Zápisky z Mrtvého domu
• Štvanec
• Doba
• Večný manžel
• Zločin a trest
• Hráč
• Idiot
• Běsi
• Občan
• Spisovatelův deník
• Velký Inkvizitor
• Sny směšného člověka
• Dostojevského hledání člověka v člověku (doslov)
• Proč Dostojevskij nenapsla Legendu o velikém hříšnikovi (závěrečná poznámka)
• Prameny a použitá literatura

Bibliografický záznam

• Legenda o velikém hříšníkovi : Život Dostojevského. 1. vyd. Praha : Lidové nakladatelství, 1972

F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách

Obsah knihy je rozdelený na päť častí. V prvej časti, ktorej autor je Vetrinskij je krátky prehľad života a diela Dostojevského. Druhá časť je podrobný prehľad význačných dátumov v živote Dostojevského. V tretej sú publikované úryvky zo spomienok na Dostojevského (ide o najrozsiahlejšiu časť knihy). Štvrtá časť predstavuje Dostojevského listy. A posledná, piata časť sú niektoré Dostojevského poznámky.

Kniha predstavovala do roku 1966 (keď vyšli Dopisy) jedinú knihu s Dostojevského listami.  František Kautman upozorňuje, že Vetrinského kniha nemohla niektoré listy pulikovať (s ohľadom na cársku dobu) v úplnosti.

Mnoho zo spomienok, ktoré sú publikované v tretej časti nebolo doteraz v úplnosti vydaných v češtine/slovenčine.

Na túto knihu nadviazal (v zmysle publikácie okolností o Dostojevského živote) zborník Legenda o velikém hříšníkovi: Život Dostojevského z roku 1972.

Obsah

• I. Život, osobnost, dílo
• II. Chronologický nástin
• III. Ze vzpomínek a dopisů vrstevníků o Dostojevském
  • Dětství a školní léta (z životopisného materiálu O.F. Millera)
  • Dostojevskij v inženýrské škole. A. Saveljev
  • Vzpomínky K. Trutovského
  • Ze vzpomínek D.V. Grigoroviče
  • Ze vzpomínek P.V. Anněnkova
  • Vzpomínky S.D. Janovského
  • Ze vzpomínek A.P. Miljukova
  • V “Mrtvém domě” (Z vypravování, zapsaného P.K. Marťjanovem)
  • Ze vzpomínek barona A.E. Vrangla
  • Ze vzpomínek N.N. Strachova
  • Ze vzpomínek S.V. Kovalevské
  • Ze vzpomínek N. von Fochta
  • Ze vzpomínek Vsevoloda Solovjeva
  • Ze vzpomínek V.V. T-é (Počinkovské)
  • Stran legendy o velikém inkvisitorovi (Ze zprávy V. Pucykoviče)
  • A.N. Majkov o Dostojevském
  • Psaní K. Pobědonosceva a S. Aksakova o Dostojevském
  • Turgeněv o Dostojevském
  • Lev Tolstoj o Dostojevském
• IV. Dopisy F.M. Dostojevského
• V. Poznámky F.M. Dostojevského
  • Dostojevskij o svém zatčení
  • Výpověď F.M. Dostojevského
  • Memento 24. prosince 1877
  • Ze zápisníku F.M. Dostojevského

Bibliografický záznam

• F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách / Sest. Č. Větrinskij ; Přel. Stanislav Minařík. Praha: Kvasnička a Hampl, 1924

Človek v literatúre: Dostojevskij a súčasná literárna veda

Ide o najvýznamnejšiu publikáciu Červeňáka na tému Dostojevskij. Objasnil v nej svoju esteticko-antropocentrickú koncepciu literatúry. Jej základná téza je ústredné postavenie človeka ako hlavnej témy literatúry. Dôsledky tohoto tvrdenia skúma na ontologických otázkach ako dvojníctvo, ambivalentnosť a polyfonické myslenie. Rovnako sa venuje gnozeologickým otázkam: mnohodnotová logika, relativismus a paradox.

Profesor Červeňák nachádza v polyfonizme Dostojevského umeleckého predchodcu  dvoch fyzikálnych teórií, ktoré zmenili pohľad na svet: kvantová teória a teórie relativity. V poslednej kapitole sa venuje vzťahom významných slovenských spisovateľov k Dostojevskému, podrobnejšie spracoval Vajanského a Švantnera.

Obsah

• Úvodom
• I. Človek a literatúra
1. Človek ako predmet literatúry
2. Človek v literatúre a realite
3. Problémy umeleckej ontológie
4. Problémy umeleckej gnozeológie
5. Problémy umeleckej recepcie
• II. Človek v tvorbe F. M. Dostojevského
1. O vedeckom a umeleckom myslení
2. Zložitosť nového typy
3. Oxymoron ako umelecký princíp
4. K problematike troch stretnutí I. Karamazova so Smerďakovom
5. Dostojevského „fantastická trilógia“
• III. Slovensko-ruské relácie
1. Dostojevskij a Slovensko
2. Vajanský a Dostojevskij
3. Švantner a Dostojevskij
• Na záver
• Na margo pokusu o Dostojevského
• Ruské resumé
• Nemecké resumé
• Menný register

Bibliografický záznam

• ČERVEŇÁK, Andrej. Človek v literatúre : Dostojevskij a súčasná literárna veda. 1. vyd. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1986

Dopisy

V češtine ide o druhú knihu s výberom z Dostojevského listov. Prvá je F. M. Dostojevskij ve vzpomínkách vrstevníků, dopisech a poznámkách od zostavovateľa Vetrinského, v češtine vyšla v roku 1924 Oproti nej sú Dopisy značne rozsiahlejšie a ako upozorňuje Kautman, listy sú uverejnené v úplnom znení, čo v časoch, keď Vetrinskij ostavoval svoj výber (ešte počas cárskeho Ruska) nebolo možné.

Dostojevského listy sú radené chronologicky, od najstarších po úplne posledné, dátumy sú uvádzané podľa pôvodného, prerevolučného kalendára (okrem listov z cudziny, ktoré su datované podľa juliánskeho aj gregoriánskeho kalendára). Prvý list je 23. augusta 1833 (Dostojevskij mal vtedy 12 rokov a list je určený jeho matke), posledný z 26. januára 1881.

Vzhľadom na to, že Dostojevskij strávil veľa času na cestách, odlúčený od rodiny, listy predstavovali jediný možný spôsob komunikácie s priateľmi, spolupracovníkmi a rodinou. Dostojevskij sám tvrdil, že listy písať nevie a že v liste sa nedá povedať ani stotina toho čo by chcel. Napriek tejto sebakritike (pre Dostojevského dosť typickej) listy predstavujú cenný dokument o samotnom Dostojevskom.

Listy vhodne dopĺňa výber z fotografií Dostojevského a rôznych iných osôb (napr. barón Wrangel, Strachov, obe ženy Dostojevského, Apollinaira Suslovová a dcéra Ľubov).

Bibliografický záznam

• Dopisy / Fjodor Michajlovič Dostojevskij ; z rus. orig. Pis’ma 1-4 vybral, prel. a doslov napísal František Kautman. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966